Pamätník nepostaveného pamätníka

Z príležitosti stého výročia úmrtia Bjørnostjerne Martiniusa
Bjørnsona (1832 –1910), syna duchovného pastiera,
spisovateľa, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1903)
a snáď najznámejšieho cudzinca – obrancu práv Slovákov
počas národnej emancipácie – sme postavili pamätník
aj na Slovensku.



Pomník stojí vedľa bočného ramena
Ružínskej priehrady napájanej riekou Hornád, nie veľmi ďaleko
od viacerých dávnejšie zatopených obcí v blízkosti
rekreačných chatových oblastí. Samotné miesto,
až do chvíle odhalenia pamätníka, na ktorom bola prítomná
aj spisovateľova pravnučka, s osobou Bjørnsona nemalo
nič spoločného. Bjørnostjerne Martinius Bjørnson nebol nikdy
na Slovensku a aj samotné prirovnanie miesta k podobe
nórskych fjordov je možné považovať minimálne za „trocha
pritiahnuté za vlasy“.

Pri príležitosti odhalenia pamätníka sa však na tomto mieste,
na okraji lesa, odohrala milá slávnosť, na ktorej hrali trubači
Košickej filharmónie, Zbor učiteľov zaspieval nórsku hymnu,
ktorej slová sú Bjørnsonovou poéziou a na slávnosti bol okrem
básnikovej pravnučky prítomný aj košický primátor a nórsky
štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí.
Na fotografiách z reportáží podľa tvárí zúčastnených vidno,
že určite aspoň pre nich sa toto miesto stalo pamätným.
Riešenie architektúry pamätníka má ale aj iné roviny, je aj
pamätníkom Jurkovičovho pomníka Bjørnsonovi navrhnutého
v roku 1930 na skaly Demänovskej doliny, ale napokon
nepostaveného.

Jurkovičov pomník mal byť akýmsi vyjadrením
vďaky Bjørnsonovi v podobe monumentálnej inštalácie písmen
spisovateľovho mena v krajine Nízkych Tatier. /1/

Na túto formu pamätníka odkazuje aj trojjazyčný text a reprodukcia
Jurkovičej kresby, návrhu, na sklenenej ploche postavenej
pred kamennú stenu kopca. Text pred skalou ponecháva pre
pozorovateľa voľné pole pre asociácie a uvažovanie
o písmenách mena na skale, alebo v skale, o pamäti,
pamätaní, spomínaní a zabudnutí, o stavaní a nepostavení
pamätníkov, o pripomínaní ich mieneného postavenia a koniec
koncov aj o vzťahu Jurkoviča k Bjørnsonovi /2/, a tak aj
o samotnej osobe spisovateľa. Odľahlé miesto pri brehu
Ružínskej priehrady, kde sa ešte občas dá počúvať aj ticho,
je pre takéto rozjímanie vynikajúcim prostredím a postavený
objekt tak môže byť objektom-motivátorom, alebo generátorom introvertného meditovania.

Pôvodný návrh architektov pamätníka počíta aj s riešením
protipólu tejto pripomínajúcej časti miesta alebo
architektúry. Architektonické dielo je (bude), zdá sa, úplné
len spolu s touto časťou. Na druhej strane cesty nad
zrázom, na svahu nad hladinou priehrady, by mala byť
vyložená lávka (zatiaľ nie je postavená), ktorá možno raz
poskytne aj adrenalínový zážitok z nakláňania sa cez sklenené
zábradlie niekde vysoko nad voľným priestorom, nad vodnou
hladinou. Takáto visutá lávka s možnosťou intenzívneho
priestorového zážitku je nesporne stavebný archetyp
a efektné architektonické gesto a určite zväčší príťažlivosť
tohto miesta. Otázku, či je vhodné v jednej architektúre
spojiť poskytnutú možnosť uvažovania, rozjímania a tichého
spomínania s intenzívnym adrenalínovým cvičením, môžeme
do času realizácie druhej časti ponechať otvorenú.

Poznámky:
1 Návrh bol publikovaný in: Dušan Jurkovič, Súborná výstava
architektonického diela, zost. Bořutová Dana, Zajková Anna,
Matúš Dulla, Bratislava 1993, s. 201.

2 Bližší osobný vzťah medzi Dušanom Jurkovičom a Bjørnostjerne
Bjørnsonom dokladajú aj archívne pramene – pozri: Bořutová,
Dana: Architekt Dušan Samuel Jurkovič. Bratislava, Slovart 2009,
s. 66 a pozn.49

Ján Krcho – Časopis ARCH 1–2/2011