East is not just churches

Z osemnástich nominovaných stavieb
v tohtoročnej Cene za architektúru
(CEZAAR) sú len dve na východnom
Slovensku. O tom, že neboli do počtu,
svedčí aj fakt, že obe získali ocenenia. Cenu
verejnosti si odniesli architekti z košického
štúdia Atrium za svoju Vilu P. To upriamilo
pozornosť na región, ktorý navonok vykazuje
skôr architektonickú diétu. Aj z tohto dôvodu
sa Dušan a Michal Burákovci z Atria zameriavajú
nielen na navrhovanie stavieb, ale
aj na zviditeľnenie a rozhýbanie architektúry
na východnom Slovensku.



Vaša Vila P zaujala pri tohtoročnej Cene
za architektúru najviac ľudí. Ako by ste ju
charakterizovali?

Michal Burák: Majiteľ nám povedal, že
odkedy v dome býva, celý deň mu svieti
slnko. A vyhovuje aj veľkosťou. Keď je
v ňom sám, nemá pocit, že by bol dom
prázdny. A keď prídu hostia, majú sa kam
zmestiť.
Dušan Burák: Stavba reaguje na plusy
a mínusy okolia. Kľúčová je orientácia
všetkých obytných miestností na západ do
záhrady. Zhodou okolností je na pozemku
výškový rozdiel medzi ulicou a záhradou,
z čoho vyplýva, že do záhradnej časti
smerujú tri podlažia a do ulice komornejšie
len dve. Dom vyťažil zo zaujímavého
nasmerovania na krajinu a trochu sa utlmil
od ulice, ktorá neposkytuje až takú kvalitu.

Vaša stavba pritiahla pozornosť na východ
Slovenska, o ktorom sa architektonicky
veľa nehovorí. Pociťujete ten nepomer
voči Bratislave?

DB: Koncentrácia pozornosti na hlavné
mesto, pochopiteľne, existuje a neprejavuje
sa len v architektúre. No my v štúdiu to
nejako zásadne nevnímame. Pracujeme
na našich veciach a našou ambíciou je
operovať aj mimo regiónu.

Zviditeľneniu architektúry východu sa
cielene venujete v projekte East Side
Architecture, ktorý mapuje zaujímavé
stavby. Mali ste pri ňom z čoho vyberať?

MB: Napriek tomu, že to tak nemusí
vyzerať, výber bol dostatočný. Objavili sme
realizácie, o ktorých sa ani nevedelo, že
existujú. Nakoniec sa nazbieralo zhruba
štyridsať stavieb, z ktorých kurátori vybrali
devätnásť najzaujímavejších. Materiál
sme zhromažďovali od leta minulého
roka a výstava v Košiciach bola v januári.
V projekte chceme pokračovať a zavŕšiť ho
knižnou publikáciou.

Našli ste niečo charakteristické, čo
architektúru na východe spája?

MB: Áno, je to nedokončenosť. Pri
dokumentovaní stavieb vyšlo najavo, že
pri každej čosi chýba. Vôľa postaviť niečo
zaujímavé tu je, ale finalizácia už nie je
taká, aká by mala byť. Všade sa nájde čosi.
Niekde nedokončená omietka, inde trčiaci
kábel namiesto lampy. Nikde to nie je úplne
tip top ako pri stavbách v oblastiach, kde je
dosť peňazí. Nakoniec sme skonštatovali, že
v tej nedokončenosti je aj akási poézia.

Vo výbere pod hlavičkou East Side
Architecture majú výrazné zastúpenie
duchovné stavby. Hovorí to o niečom?

MB: Neznamená to, že sa na východe
stavajú len kostoly. Keby sme robili výber
v Bratislave, zrejme by v ňom naozaj
bolo viac administratívnych budov či
obchodných centier. My sme chceli výber
pôvodne zamerať len na rodinné domy,
pretože ich bolo najviac. No potom sme
zistili, že dôležitejšia je pestrosť záberu.

Košice sa čoskoro stanú Európskym
hlavným mestom kultúry (EHMK). Ako sa
to prejavuje na architektúre v meste?

MB: Bolo niekoľko súťaží a na viacerých
stavbách sa pracuje. S akým výsledkom,
to sa ešte len uvidí. Efekt EHMK však cítiť
už dnes a netýka sa len architektúry. Bez
tohto projektu by sa Košice nikdy nemohli
takto zviditeľniť a súperiť s Bratislavou.
Dnes existuje možnosť vstupovať do
mesta a meniť ho vlastnými projektmi. Je,
samozrejme, otázka, koľko aktivít pretrvá
aj po skončení roku kultúry.

Vy ste v rámci mesta kultúry vypracovali
projekt premeny tepelného výmenníka na
kultúrne centrum. Ako ste postupovali?

DB: Základnou myšlienkou je využiť
výmenníkové stanice s redukovanou
technológiou na kultúrno-spoločenské
aktivity. Pri návrhu sme vychádzali z toho,
že objekt by mal byť atraktívny nielen
vnútri, ale aj zvonku. Preto sme navrhli
lezeckú stenu, ktorá má pritiahnuť ľudí
priamo na budovu. Tomu sme prispôsobili
aj formu akejsi papierovej skladačky, čím
sa pôvodný plášť výmenníka mení do
novej podoby. Okrem toho sme na streche
navrhli priestor vo forme átria. V ňom sa
dajú robiť rôzne aktivity.

Je prekvapujúce, že takýto odvážny návrh
vôbec prešiel.

DB: Bol to proces s veľkými zápasmi,
pretože sa znižovali investičné náklady.
Na stavbe sa však pracuje a mala by byť
dokončená do konca roka.

Do Košíc ste priniesli aj projekt Mestské
zásahy, ktorý združuje nápady na
zlepšenie mesta. Ako to dopadlo?

MB: Prihlásených bolo vyše šesťdesiat
návrhov. Z hlasovania verejnosti vzišlo päť
projektov, ktoré sme mestu odporučili
na realizáciu. Na radnici si urobili vlastnú
rešerš, z ktorej po zohľadnení našich
odporúčaní vzišli tri návrhy, ktoré by sa
mohli uskutočniť.

Ktoré sú to?

MB: My sa snažíme vybudovať lezeckú
stenu pod mostom medzi sídliskami KVP
a Terasa. Zháňame peniaze a rokujeme
s mestom, aby sme to mohli na vlastné
náklady urobiť. Prioritou mesta je zase
úprava mlynského náhonu. V návrhoch
sú dosť smelé vízie a skončí sa to zrejme
len výmenou technológií. Tretí projekt sú
zelené električkové trate, ktoré už existujú
v Bratislave a na istom úseku by sa mali
urobiť aj v Košiciach. Momentálne už beží
druhý ročník „zásahov“ a tentoraz sme sa
zamerali na súmestie Prešov a Košice.

Čo vnímate ako najväčší architektonický
problém v Košiciach?

DB: Tok Hornádu. Pri vývoji mesta toto
územie prevzal priemysel a dnes, keď
postupne ustupuje, ostávajú po ňom
zdevastované a nevyužité priestranstvá.
Súvisí s tým aj obrovské železničné
prekladisko, ktoré sa navyše dotýka centra
mesta. Je tu šanca na vrátenie rieky mestu.
Košice síce majú krásnu pamiatkovú
rezerváciu s vynovenou hlavnou ulicou, ale
to nestačí. Postupné začleňovanie územia
Hornádu do života by mohlo byť zárodkom
budúcej revitalizácie mesta.

Čo považujete za najväčší deficit
v architektúre?

MB: Nedostatok lásky.

Ľudia vás nemajú radi?

MB: Nie nás. Architektúru. Ľudia ju
v zásade nechcú. Nie je výnimkou, že
prebehne súťaž, nastúpi realizácia a vtedy
sa zistí, že architekti sú najväčší problém
stavby. A že komplikujú celý projekt.

Necítiť žiadny posun k lepšiemu?

MB: Ale áno. Pred niekoľkými rokmi sa
naša práca skončila tým, že sme z pohľadu
investora navrhli len steny budovy. Neskôr
sa akceptovalo aj to, že steny budú mať
aj nejakú farbu či materiál. Dnes nás už
investori pustia aj do interiéru. Na Západe
týmto vývojom dávno prešli a vedia, že
architekt nie je murár, ale že má svoju
vlastnú funkciu. Našťastie aj u nás začínajú
pribúdať investori, ktorým nechýba
odvaha, chuť a trpezlivosť.

Vašu umeleckú školu v Smižanoch si deti
tak obľúbili, že sa tam už ani nezmestia.
To je zrejme príklad ideálnej realizácie.

DB: Áno. Takto by mala vznikať každá
stavba. Investor, ktorým bol americký
Slovák, a bývalý starosta dali dokopy
myšlienku, ktorá sa uskutočnila spontánne
a v svižnom tempe. To je však za bežných
okolností nedosiahnuteľné. A tá stavba
dnes už nestačí. Deti chodia do školy rady,
lebo priestory sú hravé a sú tam výborní
pedagógovia. Ťahá to deti z celého okolia
a ich počet sa strojnásobil.

Zdroj: Týždenník TREND – pôvodný článok http://podnikanie.etrend.sk/…kostoly.html
Autor: Patrik Garaj
Foto: Ivan Fleischer