Architektúra – hra o prekvapenie

Cenu Dušana Jurkoviča 2004 získala Základní umělecká škola Smižany košického architektonického studia Atrium. O vítězném projektu, architektuře a dalších realizacích a studiích jsme hovořili s architektem Dušanem Burákem.
Cena Dušana Jurkoviča je nejvyšším oceněním, které uděluje každoročně Spolok architektov Slovenska za realizované dílo v oblasti architektury na Slovensku. Z deseti architektonických děl přihlášených do letošního ročníku udělila mezinárodní porota tuto cenu Základní umělecké škole ve Smižanech. Jejími autory a autorským spolupracovníkem jsou Dušan Burák, Michal Burák a Ctibor Reiskup z architektonického studia Atrium Košice. Porota ocenila, že škola je „navrhnutá a realizovaná vo veľmi sviežom súčasnom duchu, s citom pre miestnu mierku, pre jednoduchú, elegantnú konštrukciu, farebnosťou a kompozíciou odvážne dopĺňajúcou vidiecku zástavbu. I keď nie je vrcholným architektonickým počinom, je nesporným prínosom a môže byť dôležitým impulzom pre smerovanie ďalšieho vývoja slovenskej architektúry vidieka.“ Jak uvedli autoři, projekt vznikl z podnětu amerického investora slovenského původu Dr. Ing. Dezidera Eugena Slavoje, který se na sklonku svého života rozhodl darovat rodné Spiši školu. Budova stojí v centru vesnice na místě bývalého „kantorského“ domu a totálně využívá parcelu – kopíruje její tvar a stopy nárožního domu. Kompozice stavby vychází z měřítka obce, historických daností a z funkce objektu. Pokouší sa reagovat na pocity dětí – velikost, barva, volnost apod., se snahou o vytvorenie „jejich vlastní školy“ (na průčelí jsou citace prací žáků).

Jak se vám při navrhování školy spolupracovalo s investorem? Do jaké míry zasahoval do projektu? Prosazoval své představy, nebo vám nechával volnou ruku?

„Bola to výnimočne vzácna práca. Investor bol za „mlákou“, a tak nám dal plnú dôveru pri výbere pozemku, pri funkčnom aj kapacitnom zacielení investície a jeho architektonickom výraze. Ba niekedy sme mali pocit, že chýba konkrétna opozícia. Jediným, ale určujúcim limitom bol investičný náklad, ktorý sa počas realizácie znižoval z dôvodu posilovania slovenskej koruny voči dolaru. Poverený investor na Slovensku však cez prizmu ceny škrtal, škrtal, škrtal, …

Museli sme preto modelovať optimálny rozsah školy, integráciu typologických väzieb a do konceptu vložiť jej možnú etapizovateľnosť.“

Nezískali jste již díky ocenění zakázku v Americe?

(Smích) „Zatiaľ nie…“

Čím jste se při tvorbě návrhu inspirovali?

„Deťmi a vlastnou skúsenosťou žiaka základnej umeleckej školy. „Dom ako detská skladačka“ – takto by sa dal charakterizovať základný princíp tvorby. V každej kocke – krabici sa odohráva iná tvorivá činnosť detí. Do skladačky vojdete, necháte sa inšpirovať a vychádzate z nej na opačnom konci. Kocky sú navyše v merítku rodinných domov na námestí, a tak cez tento jednoduchý princíp sme hľadali aj cesty integrácie do prostredia. Kompozícia má tri charakteristické výrazy – severný, západný a južný, ktoré odrážajú konkrétnu urbanistickú situáciu.“

Museli jste speciálně upravovat povrch fasády ozdobené výtvarnými díly dětí a citacemi jejich prací?

„Nie, nakoľko bol použitý najjednoduchší dostupný systém – omietkové zmesi. V projekte pre stavebné povolenie sme hlavnú hmotu riešili dreveným obkladom, ale vzhľadom na možné komplikácie pri jej užívaní sme od tohoto zámeru ustúpili. Nosný konštrukčný systém je stenový – keramické tehlobloky. Ten je omietnutý, natiahnutá dilatačná sieťka a následne omietková zmes. Každá kocka má vlastnú farbu. V interiéry je použitá tá istá farba, ale vo forme náteru.“

Jak byste charakterizovali svůj architektonický rukopis?

„Vychádza z úlohy architekta – slúžiť. Čiže cez prizmu determinantov prostredia, finančných možností a funkcie stavby volíme aj architektonický výraz. Inšpiráciou pre nás je minulosť aj budúcnosť súčasne. Architekt musí rešpektovať spoločenské deje a pokúsiť sa ich moderovať priam „prorocky“ a tu sa architektúra musí abstrahovať a oprosťovať od subjektivizmu a exhibicionizmu . Pokúšame sa hľadať architektonickú pravdu a jednoduchosť. Kamarát sochár hovorí, že z našej tvorby cítiť niečo spoločné, možno regionálne?, širšie národné?… neviem.“

Současným architektům bývá vytýkáno, že nemají smysl pro detail…

„Myslím si, že naopak, avšak aj otázka estetiky a funkčnosti je v neustálom vývoji. Súčasná architektúra musí posúvať hranice, experimentovať. Niekedy je to ťažké, ale musí to tak byť. Aj teraz nám treba osvietencov.“

Vaše kancelář má na svém kontě také řadu urbanistických studií. Do jaké míry považujete fasádu za urbanistický prvek?

„V roku 2003 sa naše štúdio zúčastnilo extrémneho počtu súťaží. Bol to však dobrý tréning. Oscilujeme medzi architektúrou, urbanizmom a výtvarným umením. Považujeme každé architektonické dielo za súčasť tvorby obrazu mesta, či obce. A v každom z nich je zakódované určité posolstvo – posolstvo o filozofii, sile, inovátorstve a dobe, posolstvo o investorovi, spoločnosti a jej vitalite. V ostatnom období spoločnosť sústreďovala pozornosť len na architektonické dielo, či detail v ňom. Naše širšie obytné prostredie však živorí. Verím v rýchlu nápravu.“

Atrium má na svém kontě úspěšných projektů studii sídla Mezinárodního olympijského výboru Poprad – Tatry, která reprezentovala Slovensko při prosazování kandidatury na ZOH v roce 2006. Olympiáda nakonec v Tatrách nebude, ale váš projekt vzbudil velký ohlas. Můžete ho stručně představit?

„Bola to veľmi zvláštna úloha, v ktorej bolo potrebné vyjadriť určitú špecifickosť – širšie kultúrne a časové väzby. Olympiáda sa mala odohrať v podtatranskom priestore. Konkrétne riešené sídlo Medzinárodného olympijského výboru bolo v Poprade, obklopené sídliskom, konzervárňou a administratívou. Zložitý pozemok blízko stanice a centra Popradu determinoval architektonický koncept sídla. Blok ideovo naväzuje na bohatý odkaz spišských miest a olympijskú myšlienku vymedzením eliptického námestia ako jadra kompozície. To celé sa ale odohráva v akomsi importovanom tatranskom prírodnom rámci, vymedzenom troma symbolmi: okrúhliak-kongresová sála (betón, resp. medený plech zvýrazňujúci mach), brvno-hotel olympijskej rodiny (drevený obklad zvýrazňujúci letokruhy), skalné bralo-hotel pre členov MOV (kamenný obklad a sklo). Zo stredu námestia od obelisku sa „vylieva“ riava tatranskej bystriny (rampa) až k hotelu Poprad, ovlažujúca výtvarné dielo (fragmenty ornamentov v dlažbe, vlojkonosiče zúčastnených krajín, zeleň a pod.). Nárožia bloku sú zvýraznené diferencovane – mohutným dreveným výtvarným dielom – juh a dvoma pristávacími plošinami – severozápad. Pre obdobie nového storočia je naša idea prezentovaná ako hra- hra o prekvapenie, hra s minulosťou a prítomnosťou, hra o vývoji mesta…“Spoluautormi sú priatelia architekti P. Šimko, M. Koniar, a J. Sekan. Autorom vituálneho videa je M. Burák.

Fasády 4/2004

Cena D. Jurkoviča 2004

O cenu Dušana Jurkoviča letos soutěžily polyfunkční dům Europeum v Bratislavě, Aerobic centrum Košice, dům nábytku Atrium, polyfunkční dům, vila Andrea, rekonstrukce a přístavba rodinného domu, bar Medúza a restaurace Mezzo – Mezzo v Bratislavě, Základní umělecká škola Smižany a rekonstrukce historické části budovy Divadla Jonáša Záborského v Prešově.