Michal Burák v rozhovore s Andreou Bacovou

Andrea Bacová: Vila A, ktorú publikujeme v tomto čísle ARCH-u, zapadá do témy čísla. Pôsobí nekonvenčne a nonkonformne. Bol to zámer, alebo, ako sa hovorí, urobili ste „z núdze cnosť“, keďže ten dom je postavený v náročnom teréne a so zlou orientáciou? Michal Burák: Bolo to asi oboje. Faktory, ktoré tam boli – orientácia, veľký výškový rozdiel – predurčili výraz a charakter stavby, z toho sme vychádzali, no bol tam určite aj zámer, aby objekt pôsobil zaujímavo. Bolo zložité vyriešiť, ako sa do domu vôbec dostať. Keby som bol investorom ja, tak si určite niečo také nekúpim. Na prvý pohľad sme mali pocit, že sa tam nedá nič postaviť.

AB: Prečo si potom investor zvolil taký pozemok? Mal na to nejaký evidentný dôvod?
MB: Predpokladám, že, keďže ide o takýto pozemok, asi bol lacný. Ďalšou výhodou je, že je to blízko Košíc. Je to prvá dedina za Košicami s pomerne dobrým dopravným napojením. A nakoniec, hlavné, čo asi rozhodlo, je blízkosť lesa. Investor je horský typ. Väčšinu voľného času trávi v horách, takže toto ho asi zaujalo najviac.

AB: Ako ste sa vysporiadali so zlou orientáciou? Ako vám to ovplyvnilo koncept a dispozíciu domu?
MB: Koncept je jednoduchý, ide o lapidárne riešenie. Je to do kopca šikmo položený kváder.

AB: Zo statického hľadiska to však asi lapidárne nebolo?
MB: Určite nebolo. (smiech) Dosť sme sa na tom aj so statikmi natrápili.

AB: Ako je stavba potom v takýchto zložitých podmienkach založená?
MB: Spodná stavba je zo železobetónu. Mali sme problém so spodnou vodou, keďže v blízkosti je potok. Boli obavy, či voda nepodmyje, resp. celú stavbu nezdvihne. Zatiaľ je to v poriadku. Kváder je vložený do sklonu terénu. Výškový rozdiel nám tým umožnil umiestniť parkovanie pod dom. A tak dom nemá garáž, len parkovacie státie pod svojou hmotou. Odtiaľ je vstup do vstupnej haly so schodiskom. Na spodnej úrovni je len táto hala a malá technická miestnosť. Schodiskom sa vyjde do hlavnej obytnej časti domu s kuchyňou a jedálňou, ktorá je presvetlená z východu aj zo západu. Je odtiaľ pekný výhľad na krajinu. Náš objekt zo západnej strany vyzerá ako jednopodlažný. Od prístupovej cesty sú tam však dve podlažia. V centrálnej časti je chodba, ktorá kopíruje sklon terénu pomocou vyrovnávacích schodov a je z nej vstup do troch izieb a kúpeľne.

AB: Dom teda nie je veľký, má v podstate úspornú koncepciu. Koľko má štvorcových metrov?
MB: Približne 190 m2, na byt možno veľké, ale na rodinný dom akurát.

AB: Z technologického hľadiska ste využili nejaké aktuálne materiály a systémy, alebo je to tradičná murovaná stavba?
MB: Konštrukčne je dom zaujímavý. Je to sendvičová konštrukcia, pričom nosný systém vytvárajú oceľové stĺpy a stužujúce betónové steny, ktoré slúžia aj ako akumulačné. Krov je z ocele a dreva, spodná stavba je, ako som už spomínal, železobetónová.

AB: Bola to teda asi dosť náročná realizácia.
MB: Áno, to bola, boli tam pomerne veľké (takmer 11 m) rozpätia oceľových, veľmi subtílnych nosníkov – v obývacej časti. Z východnej strany dom stojí na oceľovej dvojnožke. Celú ťarchu sa nám tak podarilo presunúť do jedného bodu, bez toho, aby sme použili nejaké prievlaky alebo masívne preklady. Zo statického hľadiska je to teda celkom fajnová záležitosť.

AB: Museli ste mať dobrého statika, ktorý sa pri rodinnom dome pustil do takejto náročnej záležitosti. Nepredražilo to príliš stavbu?
MB: Určite to nie je stavba za pár korún. Možno aj preto utrpel interiér, ktorý nie je realizovaný, ako bol pôvodný projekt, čo je škoda.

AB: Zrejme konštrukcia vyčerpala rozpočet a investor bol nútený použiť ekonomickejšie prostriedky, aby stavbu dokončil.
MB: Je to tak. Napríklad pôvodne projektované betónové steny boli, žiaľ, nahradené omietkou a drevené obklady sadrokartónom.

AB: Fasáda je však titánzinková, čo tiež nie je lacný materiál.
MB: Opláštenie bolo dosť drahé. Obávali sme sa, že počas realizácie to budeme musieť upravovať na nejaký lacný plech alebo iný materiál. Sme radi, že aspoň z exteriérovej strany to zostalo tak, ako to bolo v projekte.

AB: Mali ste osvieteného investora, ktorý sa nielenže dal na jednej strane nahovoriť na tak netradičný koncept domu, ale na strane druhej aj ustál náročné požiadavky, ktoré z toho vyplynuli – čo sa týka statiky aj celého riešenia. Podstatný a nonkonformný mal aj názor pri výbere pozemku, keď sa vôbec rozhodol ho kúpiť.
MB: Aj z toho pohľadu, že položil peniaze, ako sa hovorí, „na drevo“ a vrátil sa až po hotový projekt.

AB: Mali ste teda voľnú ruku vo všetkom?
MB: Totálne, až sme si neboli istí, či nežartuje. Naozaj nechcel nič meniť. Ako sme to navrhli, tak to bolo. Povedal, že sa mu to páči, že si to tak predstavoval, a to bolo celé.

AB: Ešte sa vráťme k celkovému priestorovému kontextu. Je to zrejme typická sídelná kaša, ktorá má väčšie percento katalógových rodinných domov s charakterom poklesnutej stavebnej produkcie. Ako ste v rámci konceptu domu reagovali na takýto kontext?
MB: Od okolia sme sa chceli odlíšiť, vytvoriť čosi nové. Okolo sú väčšinou staré domy – „šumperáky“, brizolity a podobne. Zo západnej strany a zospodu počas realizácie pribudli navyše novostavby – ako ste spomenuli, poklesnutej úrovne. Pre nás bola dôležitá blízkosť lesa a potoka a do tohto kontextu sme sa dom snažili umiestniť.

AB: Povedali ste, že investor je ekologicky zameraný. Ako v tomto zmysle do toho zapadá titánzinok a betón?
MB: Titánzinok je prírodný materiál. Nie je to žiaden plast ani strešná fólia. Betón je zase čosi ako skala vliata do debnenia. V spojitosti s drevom je to podľa mňa celé ekologické. Možno sa ale mýlim.

AB: Nemýlite, v určitom zmysle môžeme materiály, ktoré sú primárne vyrábané z prírodných surovín, považovať za ekologické. Šetria predsa energiu, ktorá by sa spotrebovala na výrobu „umelých“ prvkov. Ďalšia vaša neštandardná realizácia je teda úspešne za vami. Chcela by som sa ešte dotknúť otázky medializácie architektúry. Váš ateliér sa dosť stará o svoju medializáciu. Máte vzorne spracovanú webovú stránku, zúčastnili ste sa na príprave veľmi užitočného portálu o územných plánoch. Ako jedni z mála slovenských architektov ste dokonca na stránkach prestížneho Phaidon atlasu. Považujete medializáciu architektúry za dôležitú súčasť profesie architekta?
MB: Rozhodne, lebo doba je taká. O čom sa nehovorí, nežije. Ak má architektúra žiť aj u nás, resp. ak sa má nejako rozvíjať, tak sa musí o nej hovoriť. Musí sa medializovať. Ak sa realizuje nová stavba, mala by niesť minimálne meno architekta. Keď človek ide okolo, mal by sa dozvedieť, kto tú stavbu navrhol. Či už je to dobrá, alebo zlá stavba. Ak je to dobrá stavba, malo by sa o nej aj hovoriť a písať, aby sa informácia o nej dostala i k širšej laickej verejnosti. Tým pádom by sa mala ovplyvňovať mienka, čo je to dobrá a čo zlá architektúra. Jedine toto je cesta. Páči sa mi prístup IKEA, kde každý výrobok nesie meno dizajnéra, ktorý ho navrhol. Myslím si, že je to dôležité. O bezmenných stavbách okolo nás laik ani nevie, že ich navrhol architekt. Je to proste len stavba. Ak stavba nesie meno architekta, získava inú hodnotu.

AB: Čiže osvetu v architektúre považujete za veľmi dôležitú súčasť našej profesie, aby sa postupne vo vzťahu k verejnosti svojím spôsobom rehabilitovala a zároveň dostávala vyššie na rebríčku uznania. Aby ľudia nepoznali len televízne celebrity, ale aj autorov významných stavieb.
MB: Druhá strana mince je prirodzená forma reklamy – keď je niečo dobré, jeho prezentácia slúži aj na to, aby to v budúcnosti prinieslo ďalšiu podobnú možnosť.

AB: Teda aj starať sa o vlastnú reklamu a komunikovať tak svoju prácu voči širšej verejnosti beriete ako prirodzenú súčasť svojej profesie?
MB: Musí to byť, hoci u nás to nie je príliš rozšírené. Ateliéry vonku, najmä tie veľké, majú svoje PR oddelenia, ktoré práve toto riešia.

AB: Musia to riešiť, aby sa dostali k ďalším zákazkám. A mimochodom, ako ste sa dostali do Phaidon atlasu?
MB: Bola to čistá náhoda, oslovilo nás vydavateľstvo Phaidon, aby sme im poskytli nejaké naše práce. Na základe ich selekcie si vybrali Základnú umeleckú školu v Smižanoch. Vôbec netušíme, či boli oslovené aj iné ateliéry zo Slovenska.

AB: Za školu v Smižanoch získal váš ateliér ešte v roku 2004 Cenu Dušana Jurkoviča. Len prednedávnom bola vaša stavba Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach nominovaná na cenu CE.ZA.AR. Ako hodnotíte účasť v takýchto súťažiach? Sú pre vás motivujúce, alebo sú len príjemným potvrdením a satisfakciou za dobrú prácu vášho ateliéru?
MB: Určite to poteší. Počas procesu realizácie nejakého diela je množstvo problémov, s ktorými sa stretávame, množstvo nepochopenia. Počiatočná ilúzia, že sa podarí niečo pekné, sa postupne vytráca. Keď to ocenenie príde, tak je to isté zadosťučinenie, že napriek problémom sa predsa len podarilo stavbu udržať v istých mantineloch a že nenesie znaky totálnej degradácie pôvodnej myšlienky.

AB: Škola v Smižanoch je výnimočná už svojím zameraním. Je to verejná stavba, ktorých je dodnes u nás ako šafranu. V tej dobe to bolo veľmi osviežujúce a výnimočné, že ste získali ocenenie v tejto oblasti.
MB: Bolo to pre nás veľmi príjemné, nikto to nečakal. Bol to príbeh sám o sebe, že na dedine niekoho vôbec napadlo čosi také postaviť (financoval to súkromník). Teší nás, že dnes škola praská vo švíkoch. Je tak navštevovaná, že nestíha.

AB: Tak splnila svoj účel.
MB: Áno, splnila. Máme už za sebou projekt jej dostavby. Už teraz ju navštevuje takmer 500 žiakov. To je skoro ako vysoká škola.

AB: To je naozaj úžasné – keď v tomto zabudnutom kúte Slovenska vznikla architektúra s takýmto ušľachtilým poslaním. Vzdelávaniu detí sa venuje predsa minimálna pozornosť aj tam, kde je peňazí podstatne viac. Reakcie detí sú asi najlepším barometrom úspešnosti.
MB: Určite škola vzbudila záujem, chodia tam deti z celého Spiša. Verím, že dostavbu sa podarí čo najskôr zrealizovať, že na to získajú nejaké peniaze. A snáď bude podobne úspešná!

AB: Istotne aj súkromný investor má radosť, keď vidí, že objekt funguje a že má reálne perspektívy rozvíjať sa ďalej. Ako funguje váš ateliér? Pracujete zrejme vo väčšom tíme aj so svojím otcom Dušanom Burákom. Čím všetkým a akým spektrom stavieb sa zaoberáte?
MB: Povedal by som, že sme skôr menší ateliér. Otec, ja, Marek Bakalár, nový kolega Marek Dubiel a potom máme ešte staršieho (osemdesiatročného!) kolegu pána Pažáka – špecialistu na siete. Okrem toho sa u nás podľa potreby pravidelne vyskytnú študenti, praktikanti, ktorí jednoznačne oživujú atmosféru.

AB: Teda na jednej strane menší ateliér, ale na strane druhej máte za sebou veľmi veľa projektov a realizácií.
MB: Pri našom počte dosť nadčasujeme, aby sme boli aspoň virtuálne viacerí. Čo sa náplne týka, je to tak, že čo príde, to riešime. Máme ale šťastie na investorov, ktorí majú vkus, čiže občas sa podarí zrealizovať niečo pekné. Každopádne nie sme v situácii, ako niektorí kolegovia západnejšie od nás, ktorí robila veľké developerské projekty. Riešime skôr problémy vidieka okolo Košíc, prípadne ďalej na východnom Slovensku, sem-tam niečo v Košiciach, hoci takýchto zákazok je menej. Keď sa nám dostane na stôl rodinný dom, tak pracujeme na ňom, keď škola, tak projektujeme zase školu. Robíme tiež množstvo územných plánov.

AB: Z toho vyplynula aj ďalšia vaša mediálna aktivita – založenie portálu o územných plánoch. Sú tam prezentované nielen vaše práce z tejto oblasti, ale je tam dobrý prehľad územno-plánovacej dokumentácie z celého Slovenska. Čo vás viedlo k tejto ďalšej verejno-prospešnej osvetovej činnosti?
MB: Samozrejme priamo to súvisí s množstvom územných plánov, ktoré spracúvame. Našou snahou je zastrešiť celé Slovensko. Spočiatku sa to zdalo nereálne. Zatiaľ je na portáli umiestnených približne 350 územných plánov a ich počet rastie. O jeho fungovanie a rast sa nepretržite stará občianske združenie UzemnePlany.sk. Cieľom je, aby občan, ktorý hľadá z tejto oblasti nejakú informáciu, tú informáciu aj našiel.

AB: Leitmotív tohto projektu je teda opäť priblížiť sa občanovi, resp. verejnosti?
MB: Určite, lebo občan často ani netuší, čo to je územný plán. Nevie, na čo slúži. Nevie, že sa počas spracovávania územného plánu môže k nemu vyjadriť, že môže nejaké veci ovplyvniť. Chceme, aby sa tieto informácie dostali k čo najväčšiemu počtu obyvateľov, preto je potrebné túto oblasť medializovať a rozširovať. Informácia sa stratí, ak sa o nej nebude hovoriť. Je to cesta, ktorou sme sa vybrali a tá cesta asi nemá koniec. (smiech) Neustále v tomto smere musíme niečo riešiť, ale verím, že to má význam. V súvislosti s týmto projektom sa k nám dostalo veľa pozitívnej odozvy.

AB: Osobitosť a individualizmus je v profesii architekta príznačným javom. Každá zákazka má svoj špecifický príbeh, začiatok i koniec. Niektoré začínajú a končia v krátkom čase, iné sa vyvíjajú dlhodobo. Pri terasovej zástavbe Baránok ste v jednom štádiu odmietli pokračovať ďalej. Bol tam nejaký principiálny dôvod alebo zásada, ktorú ste nechceli porušiť?
MB: Nie je to u nás naozaj bežné, že by sme zákazky odmietali. Toto však bola „silná káva“. Predstavy investora už presiahli určitý rámec, ktorý sme boli ochotní akceptovať. Bolo jasné, že naše názory sa nemôžu ani v budúcnosti stretnúť. Tlačili nás, aby sme zvyšovali počet bytov v území susediacom s mestskými lesmi – v košickom Čermeli – tak, aby z toho vzniklo niečo obrovské. Chceli sme, aby to bolo nejakým spôsobom prepojené s prírodou, aby to nekričalo, aby sa celkový objem zástavby v kopci skôr stratil, no investor to nechcel akceptovať. Tlačil nás do zdvojnásobenia počtu bytov, s čím sme nemohli súhlasiť.

AB: Muselo to byť ale ťažké – odmietnuť veľkú zákazku!
MB: Každopádne je to za nami. Tú zákazku robí teraz niekto iný. Je na tom smutné, že niekomu inému z našich vlastných radov to nevadilo. To, čo chcel investor, tam nakoniec bude stáť. A či to bude mestotvorné? O tom silne pochybujem.

AB: Keďže ťažiskovo pôsobíte na východnom Slovensku, snažíte sa nejakým spôsobom reflektovať jeho regionálne osobitosti? V ktorých vašich stavbách je to prípadne najviac čitateľné? Pretože východné Slovensko má naozaj svoje špecifiká, sú tam iní investori i iné podmienky – v niečom možno lepšie, v niečom horšie. Ako ste povedali, veľké zákazky nerobíte – to môže byť na niečo aj dobré, lebo sa môžete potom sústrediť na iné detaily a iné súvislosti. Viete teda vo svojej tvorbe reflektovať východniarske regionálne špecifikum?
MB: Je dosť signifikantné, že tu nie je toľko peňazí ako inde. Musím však povedať, že po prvoplánových osobitostiach veľmi nepátrame. Skôr hľadáme to skryté, čo v danom prostredí už možno ani nie je. Keď sme robili projekt vedeckej knižnice v Košiciach, multifunkčnú sálu, tak sme videli osobitosť v tom, že tá pôvodná budova bola kedysi väznicou. Chceli sme tam tento odkaz nejakým spôsobom zachovať. Preto sme to nazvali Klietka poznania. Keď sme robili školu v Smižanoch, tak sme veľmi nepátrali po smižianskych špecifikách, skôr sme si uvedomovali, že Spiš pred stáročiami bol miestom, kde bolo veľa gotiky, žili tam Nemci, ktorí tam priniesli výrazné stavby. Aj my sme teda chceli do Smižian priniesť niečo, čo bude moderné v kontexte tej dediny. V tom možno bola osobitosť, že sme trochu pátrali v minulosti.

AB: Rešpektovanie prostredia teda skôr vidíte v tom, že prispôsobíte mierku, hľadáte skryté vnútorné významy, ale nejdete do formálnych výrazových prostriedkov, ktoré by jednoznačne navodzovali čitateľnosť regiónu – nejakými prvoplánovými symbolmi.
MB: Formalizmom sa snažíme vyhýbať.

AB: Patríte teda k architektom, ktorí sa skôr priklonia k modernizmu a aj v týchto regionálnych súvislostiach dokážu súdobými výrazovými prostriedkami reflektovať dané prostredie a vytvoriť kultivovanú a modernú architektúru.
MB: Vždy sa snažíme nájsť vhodnú mierku. Aj keď navrhujeme novú architektúru, ide nám o to, aby nepresahovala, povedzme, istý rámec slušnosti.

AB: Nechcete byt agresívni?
MB: Určite nie – aspoň sa o to snažíme.

AB: Vo vašej tvorbe sa pomerne často vyskytujú verejné stavby. Aká budúcnosť, podľa vás, čaká tento v súčasnosti veľmi zanedbaný, spiaci a u investorov veľmi málo preferovaný segment?
MB: V oblasti verejných stavieb nás čaká boom domovov dôchodcov. Bývanie pre seniorov je pre nás veľká výzva, keďže populácia starne a je potrebné hľadať vhodné riešenia. Domovy dôchodcov, tak ako ich poznáme dnes, predstavujú vyhnanstvo.

AB: Aj sa touto témou nejako bližšie zaoberáte?
MB: Máme za sebou tri alebo štyri projekty domovov dôchodcov, ale, žiaľ, vyzerá to tak, že sa žiaden z nich nebude realizovať. Či už z finančných, alebo iných dôvodov. Túto tému sme však v ateliéri otvorili a cítim, že ju treba riešiť. Sú tam veľké možnosti, ako toto prostredie skvalitniť a urobiť ho nie štandardným alebo dokonca podštandardným, ale nadštandardným tak, aby človek dožil v kultúrnom prostredí.

AB: Včlenili ste nejakým spôsobom túto problematiku aj do vašich početných územných plánov?
MB: Zónami sa veľmi nezaoberáme, resp. len výnimočne. Skôr sa sústreďujeme na verejné priestory – námestia, pešie zóny a podobne. Sú dediny, ktoré potrebujú záchranu. Nesú znaky ťažkej degradácie – asi vďaka predošlému obdobiu, ale ani súčasná doba tomu veľmi nepomáha. Je to téma, ktorej sa treba venovať.

AB: Z toho, čo ste povedali, mám pocit, že máte silné sociálne cítenie a pozitívny vzťah k riešeniu verejných tém. Sami si definujete zákazky, ktoré vyplývajú priamo z potrieb vášho regiónu. Že tam nie sú domovy dôchodcov, že tam nie je zabezpečená vybavenosť malých sídiel – to vás musí z pohľadu architekta veľmi iritovať a motivovať k takejto osvetovej práci. Na východe je to viac vypuklé ako tu na západnom Slovensku. Rozdiely sú markantné a zrejme vás priamo na tieto témy vyzývajú. Možno povedať, že témy vyplývajú z týchto potrieb?
MB: Asi áno. Súčasťou územného plánu sú prieskumy a rozbory jednotlivých obcí. Výhodou tejto práce je, že spoznávame nepoznané a pritom vidíme, v akom stave sa táktorá obec nachádza. Máme tak prehľad o situácii v celom regióne a vieme zaujať stanovisko. Dnes, keď existujú eurofondy, to je pre mnohé tieto maličké obce obrovská šanca čosi získať a pre svoju obec niečo urobiť. K tomu potrebujú územný plán, aby vedeli, čo, kde a ako. Prichádza s tým teda možnosť, že sa naozaj podarí postaviť obecný úrad, alebo domov dôchodcov, alebo niečo iné, čo je potrebné.

AB: Pomáhate na tejto komunálnej úrovni konkrétnou poradenskou činnosťou, ako napríklad narábať s eurofondami, alebo to už nechávate na iných?
MB: Vždy sa obce snažíme nasmerovať, na koho sa v tomto obrátiť.

AB: Takouto činnosťou robíte na východnom Slovensku priekopnícku prácu. Veľmi záslužnú, keďže navyše sú tam pre architektov celkom iné podmienky ako niekde inde.
MB: Ďakujeme, hoci nie sme zase až takí svätí, ako by sa mohlo zdať. (smiech)

AB: To viem, ale iste to nie je jednoduché…
MB: Chcel by som zažiť dobu, keď aj u nás bude tak dobre, že budeme stavať kultúrne centrá, múzeá atď., ale toho sa asi nedočkáme.

AB: Prečo? Však tam máte Múzeum Andyho Warhola – možno aj to sa bude rozširovať. (smiech) Keby vám niekto ponúkol do Bratislavy zákazku – nejaký veľký developerský projekt –, zobrali by ste ju?
MB: Ak by išlo o zaujímavú zákazku, prečo nie! Sme otvorení každej zákazke. Samozrejme, pokiaľ to nepresiahne mantinely normálnosti.

AB: A ktoré témy patria medzi vaše obľúbené?
MB: Zaujímajú ma témy, ktoré istým spôsobom presahujú rámec každodennej architektúry a pri tvorbe prinášajú nejaké mimoriadne zážitky. Zážitky z poznania seba. Pri sakrálnej, resp. pamätníkovej architektúre sa môžem v podstate dotýkať smrti, ak to tak môžem povedať. Človek pri takejto tvorbe spoznáva viac sám seba, otázky večnosti, nekonečnosti. Všetko ostatné je pominuteľné.

AB: Asi je naozaj treba viac pestovať a starať sa o duchovno, rozmer, ktorý nám v tomto svete trochu uniká. Nemáme na to čas.
MB: Verím, že sa otvoria oči tam, kde sa majú. (smiech)

Bratislava – Košice, júl 2010, ARCH – 7,8/2010

realizované diela:

• Vila Silvia, Košice-Barca (s D. Burákom);
• Vila H, Košice (s D. Burákom); Vila Spiš, Spišská Nová Ves (s D. Burákom a M. Bakalárom);
• Základná umelecká škola Smižany (s D. Burákom v spolupráci s C. Reiskupom);
• Vedecká knižnica Košice (s D. Burákom a M. Bakalárom);
• Administratívna budova Energo control, Košice (s D. Burákom a M. Bakalárom);
• Železničná polícia Čierna nad Tisou (s D. Burákom);
• Domov dôchodcov Spišská Nová Ves (s D. Burákom a M. Bakalárom),
• Vojenský cintorín Bodružal (v spolupráci s P. Valachom a D. Burákom)