Impulz pre architektúru vidieka

Architektonické štúdio Atrium z Košíc získalo Cenu Dušana Jurkoviča 2004 za Základnú umeleckú školu v Smižanoch. Nominované projekty boli skutočne veľkou konkurenciou, ako ste prijali rozhodnutie medzinárodnej poroty o vašom víťazstve?

Dušan Burák: Boli sme prekvapení, od prvej architektonickej škice sme však tušili, že „cesta“ je správna.

Michal Burák: Ja osobne som bol proti našej účasti v tomto ročníku súťaže, nakoľko som predpokladal účasť silných kolektívov. Musím sa priznať, že aj ja som bol veľmi príjemne prekvapený tým ako porota rozhodla o neznámej stavbe.

Školy a podobné edukačné zariadenia sa v súčasnosti u nás takmer nestavajú. Ako došlo k zrodu umeleckej školy v Smižanoch, v lokalite Východného Slovenska, ktorá sa nemôže chváliť prílišným záujmom investorov?

Dušan Burák: Aj chudobný má občas šťastie. To prišlo v podobe D.E.Slavoja – rodáka zo Spiša, ktorý chcel touto formou, ako hovorí „aspoň čiastočne vrátiť peniaze za štúdium v ČSR.“

Michal Burák: Povedal by som, že nielenže sa nestavajú, ale aj zanikajú. A ak si navyše predstavíme dedinu a nie mesto, tak je to priam provokácia. Myslím, že dedina má obrovský potenciál, mestá sú už v mnohom vyčerpané. Neviem si v meste predstavíš takého mecenáša ako v Smižanoch. Mesto človek vo svojich spomienkach neobsiahne, rodnú obec áno a to od malička. V metropole si takýto dar ani nevšimnete. Tu to bola udalosť. Veľkí investori, veľké peniaze, veľké show, veľké, nadľudské merítka, … nič také v Smižanoch nebolo a predsa to tu je. Prítomná bola totiž obrovská vôľa a chuť.

Aké hlavné prvky ste sa usilovali zohľadniť v návrhu? Mohli by ste opísať „život projektu“ od prvého impulzu až po definitívne „odovzdanie kľúčov“? Čo vám prípadne spôsobovalo najväčšie ťažkosti, a naopak, čo prebehlo hladko?

Dušan Burák: Téma ZUŠ bola výzvou ako „vstúpiť do ustáleného urbanisticko-architektonického prostredia najväčšej obce v SR (cca 8 tis. Obyvateľov) Rohová parcela bola šancou zliberalizovať arch. jazyk v obci i v širšom . Východiskom bolo merítko prostredia, umocnenie dominanty kostola a vyjadrenie obsahu budovy – dom ako detská skladačka.

Začalo to veľkým srdcom p. Slavoja – chcel podporiť mládež (kedysi bol skaut). Krátka príprava- súťaž – výber riešenia. Do roka zahájená výstavba a o rok nato odovzdaný kľúč od školy obci…Zmysluplná cesta!

Najväčšie úsilie stálo presadenie „novotvaru“ v zastupiteľstve. Zo začiatku tomu neverili, potom však áno. Geniálny bol v tom čase investor.

Michal Burák: Od začiatku sme chceli vytvoriť školu patriacu deťom, školu schopnú podnecovať tvorivosť, miesto, ktoré nebude vyhnanstvom za múrmi neosobnej budovy, do ktorej sa deti hanbia chodiť a nie ešte priznať sa ku sklonu k umeniu, zároveň však miesto, ktoré ich nepotláča, ktoré za nich všetko nepovie.

Výsledné dielo významným spôsobom ovplyvňuje vzájomná spolupráca architekta a investora. Nepociťovali ste snahu zo strany investora príliš zasahovať do projektu a realizácie? Prišli na rad aj kompromisy? Môžete priblížiť vzájomnú spoluprácu?

Michal Burák: Zo strany investora sme mali úplne voľné ruky, čo niekedy bolo aj na škodu, pretože chýbala odozva. Lokalitný program sme zastavovali v podstate tiež my sami. Keďže investor žije v USA u nás mal svojho zástupcu. No a tu to až také ružové nebolo. Kompromisy na každom kroku, šetrenie aj tam kde sa nedá, vlastné interpretácie projektu, svojský pohľad na detaily, … To všetko nás stálo more námahy a práce. Ja už som to častokrát vzdával, strácal sa mi zmysel, ale otec aj keď zanadával, nevzdal to a dnes viem prečo. Škola stojí a slúži.

Neobyčajne príťažlivo a nevšedne pôsobí citácia detských prác na priečelí školy. Ako prijali tento nápad deti?

Michal Burák: Deti miestnej ZŠ dostali za úlohu vymyslieť čo by pod parapetom mohlo byť. Vytvorili širokú zbierku nádherných prác, ktoré dodnes visia u nás v ateliéri, s týchto sme vybrali 4 najlepšie a deti ich následne sami aplikovali na fasádu školy. To bolo pre ne dôležité. Samotné aplikovanie bola sranda, pretože dážď nám to pár krát zmyl, takže každý si prišiel na svoje. Myslím, že práve týmto sa škola stala definitívne ich vlastnou, dostali možnosť urobiť ju po svojom. Vzory sú vlastne ikonami odborov ktoré sa tam vyučujú

Môžete s odstupom niekoľkých mesiacov po dokončení projektu zhodnotiť, či novú školu prijali už za „svoju“ obyvatelia Smižian?

Michal Burák: Už som vlastne odpovedal vyššie. Na začiatku si vedenie školy vytýčilo plán vyučovať možno 100–150 detí. Dnes po pár mesiacoch školu navštevuje okolo 350 žiakov, ktovie čo bude zajtraJ? Možno postavíme ďalšiuJ.

Za rozhovor ďakuje

Beáta Vrzgulová, Fórum architektúry 2,3/2005