Pocitové mapy

Každý z nás má svoje mesto uložené v subjektívnej mape
impresií, ktoré rozhodujú o tom, ako ho vnímame
a používame. No ak sa spojí viac podobných názorov,
individuálny obraz nadobúda objektívne črty. Aké sú teda naše
mestá a ako sa o ne staráme? Kam radi chodíme a ktorým
miestam sa radšej vyhýbame? Online projekt «Pocitové mapy»
sonduje, aké je slovenské mestské prostredie.



Košické architektonické štúdio Atrium Architekti reprezentuje
rolu architekta v pôvodnom znení tejto profesie,
ktorá okrem citu pre tvorbu prostredia vyžaduje
aj všestrannosť a spoločenskú angažovanosť. Okrem
aktívnej a často oceňovanej architektonickej činnosti
je teda na programe dňa tohto ateliéru aj rad ďalších
aktivít zameraných na zlepšovanie verejného priestoru
a transformáciu vzťahu verejnosti k architektúre a urbanizmu.
Všetky nitky však vedú predovšetkým k jednému
architektovi – Michalovi Burákovi, s ktorým
sme sa porozprávali o internetovom nástroji Pocitové
mapy – www.pocitovemapy.sk

Atrium Architekti je predovšetkým produktívne architektonické
štúdio, no v podstate paralelne vyvíjate
aktivity, ktoré spadajú do kategórie architektonického
aktivizmu. Spomeniem najmä Mestské zásahy, ktoré
síce začali v Bratislave, no vy ste ich rozšírili do ďalších
slovenských miest. Do akej miery je pre vás ako
pre architektov dôležitá takáto forma prepájania architektúry
s verejnosťou?

Michal BURÁK: V podstate od roku 2008, odkedy
prevádzkujeme portál UzemnePlany.sk, sme si
vytýčili cestu určitej formy aktivizmu. Každým
rokom na túto aktivitu nabaľujeme nové a nové
«produkty», ktoré síce zdanlivo nesúvisia, ale keď
sa na to pozrieme s odstupom, vidíme v tom jasné
vodidlo – snahu priblížiť urbanizmus, architektúru
a tému verejných priestorov širokej verejnosti.
V roku 2011 sme začali s Mestskými zásahmi
v Košiciach a odvtedy sme od interakcie s verejnosťou prakticky závislí.

Participovaný koncept Pocitových máp je v zahraniční známy už dlhšie,
u nás je však novinkou. Čím vás oslovil, že ste sa rozhodli
preniesť ho a adaptovať na slovenské mestá?

MB: Je to niečo, čo u nás zjavne chýbalo, a ani
sme o tom nevedeli. Až nám pripadalo zvláštne,
že to na Slovensku doteraz nikto neriešil. V pôvodnom
pláne bolo otestovať formu participácie
na projekte Manuálu tvorby verejného priestoru
pre Prešov. Po spustení projektu v Prešove
a pozitívnej odozve verejnosti sme sa prakticky
zo dňa na deň rozhodli pre jeho celoslovenskú
aplikáciu. Z technického hľadiska sme spočiatku
uvažovali nad vytvorením máp vo vlastnej réžii.
Hľadali sme inšpirácie v zahraničí, až sme narazili
na českého partnera, s ktorým sme sa spojili,
a následne už nemalo zmysel koncipovať sólo
riešenie, lebo spolu vytvárame Pocitové mapy
pre celé Česko-Slovensko.

Podstatou Pocitových máp je zber informácií o mestských
verejných priestoroch, a to priamo od obyvateľov
prostredníctvom jednoduchého online systému. Aké informácie
zbierate a ako ich potom vyhodnocujete?

MB: Zaujímame sa o rôzne témy pocitov; v aktuálnom
zbere 2018 sme nastavili štyri okruhy
tém – pocit z verejného priestoru, cyklodoprava,
zeleň a bezpečnosť. Dáta nazbierané od respondentov
systém automaticky vyhodnocuje na základe
pentagramov a takzvanej «heatmapy», čo
znamená, že ak na rovnaké miesta reagujú rôzni
respondenti, systém dané lokality graficky zvýrazňuje.
Zber dát prebieha celoročne, snažíme sa
podchytiť všetky ročné obdobia a celé spektrum
užívateľov mesta, pretože v zime sú iné pocity
ako v lete, a napríklad inak vnímajú bezpečnosť
aj ženy a muži, inak deti a dospelí.

Nie sú pocity príliš subjektívnym kritériom na posúdenie
kvality prostredia?

MB: Áno, sú, práve preto sme sa pustili do ich
zbierania. Subjektívny pocit z miesta vo verejnom
priestore častokrát lepšie vystihne jeho charakter
ako exaktný údaj. Môžeme mať krásne
námestie, no niečo v ňom nemusí celkom fungovať,
a my sa snažíme zistiť, čo to je.

Osem otázok, ktoré online systém kladie, je adresovaných
najmä chodcom a cyklistom, no šofér, ktorý je tiež
plnohodnotnou súčasťou diania, a mesto vníma odlišne,
tam priestor na vyjadrenie k doprave veľmi nenájde.
Je to zámer?

MB: Automobil a šofér v ňom sú síce súčasťou
mesta, ale ich užívateľským priestorom je interiér
auta a cesta. Len čo šofér vystúpi zo svojho
auta, začíname sa zaujímať aj o jeho pocity.
Z nášho pohľadu by kvalitné mesto malo slúžiť
v prvom rade chodcom a cyklistom.

Váš projekt má slušnú mediálnu podporu, no aká je reálna
odozva u obyvateľov – respondentov? Koľko «pocitov
» treba zozbierať, aby sa dalo hovoriť o relevantnom
hlase verejnosti?

MB: Doteraz sme vyzbierali 40-tisíc pocitov.
Koľko ich potrebujeme celkovo, nevieme. Ak
do mapy vkladám svoj pocit, nevidím pocity
iných respondentov. Len čo sa však moje pocity
v danom mieste stretnú s rovnakým pocitom
niekoho iného, stáva sa subjektívny pocit menej
subjektívnym. A ak tam pribudne tretí rovnaký,
môžeme subjektivizmus pokojne zameniť
za relevantný údaj, nad ktorým by sa samospráva
mala zamyslieť.

Vašou ambíciou je prepojenie názorov obyvateľov
s kompetentnými orgánmi riadenia a tvorby mesta.
Ako sa komunálni politici a ďalšie inštitúcie môžu dostať k
výsledkom tohto prieskumu?
A je o to záujem?

MB: Výsledky sú priebežne k dispozícii každému –
sme otvorená platforma. Sú mestá, ktoré túto výzvu
pochopili a pracujú s ňou v prospech užívateľa mesta.
Ale sú aj mestá, ktoré nechápu, nevedia
s tým pracovať, nevedia, načo by im dané pocity
mohli slúžiť. Na druhej strane, ide o pilotný projekt
na Slovensku – treba tomu dať čas.

Zdroj: Atrium Magazin 4/2018
Text: Elena Alexy
Foto: Pocitové mapy, Jaroslav Vaľko (portrét)