Atrium sa snaží kresliť pravdu do priestoru
Činnosť košického architektonického štúdia Atrium sa odvíja od symboliky jeho názvu. V jednom priestore chce poskytnúť vyvážený pohľad na celok a detail – od širšieho urbanistického riešenia cez architektúru až k interiéru a umeniu. Na otázku architektonického rukopisu odpovedá Ing. arch. Dušan Burák, CSc., že „vychádza z úlohy architekta – a ten je slúžiť. Čiže cez poznanie prostredia, finančných možností a funkcie stavby volíme aj architektonický výraz.“ Atrium sa pokúša experimentovať, ale odmieta exhibicionizmus. Jeho členom je najviac ľúto za nezrealizovanými projektmi, no súhlasia, že Základná umelecká škola v Smižanoch (Cena Dušana Jurkoviča 2004) patrí k doterajším vrcholom ich tvorby. Aj v prípade tejto školy platí, že menej slov môže pravdivo vyjadriť podstatu vecí.
Na začiatku bolo rozhodnutie amerického investora slovenského pôvodu darovať rodnému Spišu čosi trvalé. Dolárová investícia v hodnote 15 miliónov slovenských korún sa premietla do základnej umeleckej školy, ktorá sa umiestnila v centre obce na mieste bývalého Kantorského domu. „Klesajúci kurz dolára však náš počiatočný rozpočet okresal takmer na polovicu, no veľkorysosť investora nás preniesla aj cez túto nepríjemnosť,“ spomína Dušan Burák. „Dovolím si však povedať, že s konečnou cenou 7 miliónov korún je to najlacnejšie dielo, ktoré v tom čase vzniklo. S odstupom času na ňom vidíme prvky, ktoré sa mohli urobiť inak.“
Pravda tejto formy vyšla z adresnosti objektu – vytvoriť dielo pre mladých návštevníkov, ktorí by sa s ním stotožnili. Autori – Dušan Burák, Michal Burák, Ctibor Reiskup – vytvorili umeleckú školu ako stavebnicu a súčasne ako miesto rozvoja detských talentov. Je to kompozícia kociek či akýchsi kontajnerov, ktoré spoločne vytvárajú detskú skladačku. Najväčšia kocka – viacúčelová sála – je na námestí, menšie kocky sú na bočnej ulici, pričom aj svojou farebnosťou vyjadrujú jednotlivé úseky tvorby: oranžová – tanečná, modrá – multimediálna, zelená – výtvarná. Hudobné ateliéry sú pozdĺž susedného pozemku. To všetko je spojené pasážou, z ktorej možno vidieť všetky činnosti školy. Princípu jednoduchosti zodpovedá aj stavebná konštrukcia – murované steny a drevený stropnicový krov s minimálnym, šesťpercentným sklonom na trapézovú krytinu. Vzájomným odklonom a prelínaním sa dosiahla dynamika kompozície, dolaďovaná zošikmením štítových stien (kopírovanie pozemku) a hmôt. Čelná fasáda je zdobená žiackymi prácami, ktoré jej dodávajú charakteristický výraz.
„Pre niektorých občanov či deti v Smižanoch bola naša stavba možno až UFO-m a spočiatku sa na školu pozerali ako na zjavenie,“ spomína Michal Burák. „Niektorí ľudia z architektonickej obce sa zase domnievali, že sme mohli byť ešte odvážnejší. Aj v tomto prípade však ide o kontext a zohľadňovanie potrieb ľudí, ktorí danú stavbu užívajú. A tam sme sa nemýlili. Ľudia sa s našim objektom až prekvapujúco rýchlo identifikovali.“
Tieto slová potvrdzuje aj fakt, že stavba žije aj po architektonickej stránke. V súčasnosti sa v štúdiu Atrium pripravuje projekt na dostavbu Základnej umeleckej školy v Smižanoch, ktorá rozšíri svoju ponuku a zároveň saturuje potreby nových záujemcov.
Živý organizmus
Príbeh architektonického štúdia Atrium sa však začal oveľa skôr so školou v Smižanoch. Ako mnohé ďalšie kancelárie, aj táto ťažila z porevolučného nadšenia, nádychu slobody a rozpadu veľkých projekčných inštitúcií minulého režimu. Všetci traja vtedajší zakladatelia – Dušan Burák, Martin Koniar a Ján Sekan – našli vzájomnú spriaznenosť už v niekdajšom Stavoprojekte. Novou výzvou sa stal priamy kontakt na investora, zrozumiteľnejšie formulovanie zadania, nové materiály a netradičné konštrukcie. Dušan Burák s úsmevom spomína, že do povedomia architektonickej obce vošli ako Svätá trojica, pretože v tom období vyhrali súťaž na liturgický priestor na letisku v Košiciach pre návštevu Jána Pavla II. v roku 1995 a jedným z cieľov návštevy bolo vyhlásiť troch košických mučeníkov za Svätých.
Architektonická kancelária je však živý organizmus, ktorý si hľadá svoju tvár. V roku 2002 došlo k dôležitej zmene. Z pôvodnej zostavy zostal Dušan Burák, k nemu pribudol jeho syn Michal s dvomi rovesníkmi, Marekom Bakalárom a Ladislavom Baranom. To je základná štvorica Atria, ku ktorej sa podľa rozsahu projekčných prác pripájajú aj ďalší spolupracovníci.
„Na začiatku novej úlohy je brainstorming, počas neho vzniká hrubá predstava a hľadá sa spoločné riešenie,“ približuje Dušan Burák podiel členov štúdia na novom projekte. „Vtedy je myslenie komplexnejšie a prevláda spoločný záujem. Postupne to však prechádza na jedného člena, ktorý zadanie dotiahne do konca. Samozrejme, počas realizácie sa vynára množstvo ďalších organizačných otáznikov. Tie riešia aj ostatní členovia, ale podstata práce zostáva len na jednom.“
Držanie koní na uzde
Atrium sa snaží svoj projekt doviesť až do realizačnej fázy, pretože len vtedy sa dajú zachytiť a zosúladiť všetky technické detaily, ktoré so sebou prináša tvorivý vývoj. Často sa veci riešia za chodu počas realizácie diela.
„A to je už tá večná komunikácia s investorom, ktorá má mnoho polôh,“ dopĺňa Michal Burák. „Na začiatku je skoro každý investor ideálny a je radosť s ním robiť. Postupne sa to však vetví. Našťastie, stále sú tu aj takí, pred ktorými dávame klobúk dolu a spolupráca s nimi je pre nás cťou. Práve oni majú v sebe potrebné cítenie a prichádzajú s impulzmi, ktoré posúvajú stavbu ďalej.“
Posúvanie stavby je v reči Atria približovaním sa k pravde. A nikdy nie je náhoda, ak sa čiara ťahá daným smerom, alebo má nadväznosť k inému prvku architektonického jazyka. Dôležitá je senzibilita tvorcu a hľadanie primeranosti medzi výrazom a funkciou. Aj členovia košického štúdia súhlasia s názorom prof. Evy Jiřičnej, že v procese realizácie treba držať všetky kone na uzde. „Pravda, niekedy je ťažké ustriehnuť na stavbe zlepšovacie námety,“ vysvetľuje Dušan Burák. „Individuálne predstavy sa môžu od kolektívnych odlišovať, ale vždy sa ich snažíme citlivo zapracovať. Niekedy to vyjde, inokedy by som zase najradšej vyskočil z okna…“
Architekt pritom poukazuje napríklad na zaujímavú skutočnosť, že pri koncipovaní rodinného domu majú práve ženy omnoho vyšší cit pre architektúru a vôbec pre budúcnosť stavby. Muži ako keby boli konzervatívnejší, vnímajú veci racionálnejšie. „On sa na ňu pozerá z hľadiska finančného rozpočtu a úspornosti, ona z estetického,“ dodáva Michal Burák. „Potom sa navzájom pohádajú a my to riešime…“
Pešie zóny a urbanizmus
Vejár typologickej rozmanitosti stavieb je v Atriu dosť roztvorený. Od sakrálnej architektúry cez penzióny, hospice, domy smútku a školy až po polyfunkčné centrá, pešie zóny a urbanistické projekty. „Pohybujeme sa medzi architektúrou, urbanizmom a výtvarným umením,“ hovorí Dušan Burák. „Každé architektonické dielo považujeme za súčasť tvorby obrazu mesta či obce. A v každom z nich je zakódované určité posolstvo – aj o filozofii, invenčnosti a období, aj o investorovi, spoločnosti a jej vitalite.“
K výrazným prejavom patrí v tomto smere Pešia zóna v Liptovskom Mikuláši, ktorá v roku 2004 získala nomináciu na CE.ZA.AR. Projekt sa spracoval na základe víťazného návrhu verejnej architektonicko-urbanistickej súťaže na komplexné riešenie peších priestranstiev centrálnej mestskej zóny v rozsahu približne 3 ha. „Rozsiahly priestor 1. etapy pešej zóny v historickom jadre Liptovského Mikuláša nám umožnil dotvárať prítomné myšlienky, zvláštnosti a protirečenia mesta,“ opisuje Dušan Burák. „Oslovila nás atmosféra technických objavov 19. storočia, a tá sa premietla do návrhu autentických prvkov dizajnu – predajného stánku, kandelábra, lavičky, zábrany, zábradlia a použitej pálenej tehly ako dlažby.“
Hlavný motívom je fontána AUREL, pričom výtvarné dielo v nej (autori: Milan Pagáč, Viktor Oravec) je „poctou tvorivému mysleniu“. Dielo zobrazuje akýsi stroj orientácie – lopatky turbíny sa otáčajú proti sebe a základňa sa osadila podľa svetových strán. Pešia zóna si vyžiadala hľadanie novej kompozície záhradnej architektúry, štruktúry a organizácie dopravy, miery uplatnenia historických stôp (zvýraznený hradobný múr, pôvodné zloženie povrchov –travertínové dosky, okruhliaky a pod.) a odozvu na architektúru vymedzujúcu riešený priestor.
Atrium v súčasnosti rieši veľkú urbanistickú koncepciu Východného mesta v Košiciach, ktorá ponúka životný priestor zhruba pre 60-tisíc obyvateľov. Plán súvisí s novou profiláciou Košíc ako obchodno-administratívneho mesta, kde sa poskytuje výrazný priestor aj informačným technológiám.
Zaujímavou aktivitou Atria na urbanistickom poli je exkluzívna podpora portálu www.UzemnePlany.sk, ktorý od začiatku tohto roka prináša informácie o urbanizme, územnom plánovaní a tvorbe krajiny. „Portál vznikol na podnet urbanistov, architektov a starostov obcí a miest, aby prezentoval modernou, jednoduchou a všade dostupnou formou to, čo do teraz nebolo možné,“ približuje Michal Burák. „Z nášho pohľadu ide o mimoriadny projekt, ktorý treba podporiť. Veríme, že sa k nám pridajú ďalší. Občianske združenie UzemnePlany.sk vyvinulo technológiu, ktorá zásadným spôsobom urýchľuje a skvalitňuje prácu s takým zložitým dokumentom, akým je územný plán. Projekt sa môže vnímať ako encyklopédia o budúcnosti, v ktorej bude obsiahnutá obrovská databáza s informáciami, ktoré sú dnes ťažko dostupné. Celý projekt je živý a aktualizovaný, pričom všetko je prístupné bezplatne.“
Nikdy nekončiace príbehy
Kontextuálnosť, viacvrstvové čítanie architektúry, výrazový jazyk – aj to sú črty architektúry, ktorá rozpráva príbeh o sebe, svojom tvorcovi a, samozrejme, aj o dobe. Sleduje ich aj Atrium, ktoré sa vždy pokúša povedať niečo nové, pričom sa nebojí zariskovať. Nehľadá štýl za každú cenu, ale pridŕža sa akejsi prapravdy architektúry – a tá v sebe obsahuje pravdivosť poznania kultúrneho kontextu, funkcie, dispozície, formy, ekonomických možností a ich vzájomné zladenia. Súčasťou je aj zodpovednosť tvorcu, ktorá sa zvyšuje napríklad prítomnosťou objektu v historickom centre. Nová stavba v tomto organizme je novým moderátorom daného prostredia a zostáva na architektovi, akým jazykom sa k nemu prihovára.
„Mohli by sme v tichosti, hovorovo povedané, prevegetiť roky svojej tvorby, ale bez riskovania by sa nám to nerátalo,“ hovorí Dušan Burák. „Experiment je korením tvorby, pravda, musí to smerovať k dobrému koncu. A tak to bolo pri všetkých našich stavbách. Všetky sú naše deti, hoci niektoré viac, iné zasa menej vydarené. Samozrejme, sledujeme ich aj v prevádzke a vyhodnocujeme, čo mohlo byť lepšie alebo čo sa mohlo urobiť inak. Vždy je to akási spoveď architekta s dielom.“
Aj pre členov architektonického štúdia Atrium je príznačné, že najviac je im ľúto za nezrealizovanými projektmi, medzi ktorými dominuje Sídlo Medzinárodného olympijského výboru v Poprade v rámci kandidatúry Popradu-Tatier na Olympijské hry 2006 či Memoriál obetiam leteckého nešťastia v Hejciach. Aj tu platí, že stavba je pre tvorcu najzaujímavejšia, keď sa rodí. Hneď ako ju odovzdáva do života a novým užívateľom, jej dej začína písať nové kapitoly. Sú to nikdy nekončiace príbehy, ktoré hľadajú svojho adresáta. Je to túžba nakresliť pravdu a dať ju do priestoru…
Ľudo Petránsky, časopis ASB