Pamäť a miesto
…úcta k reliktom minulosti vyplýva z ľudskej prirodzenosti: ľudská schopnosť uvedomiť si seba samého generuje nielen pamäť, ale aj strach, a v dôsledku toho aj potrebu sebaidentifikácie s predkami.
Cieľom projektu ŠVK bolo skvalitnenie, rozšírenie a zatraktívnenie knižnično-informačných služieb pre laickú i odbornú verejnosť. Úlohou architektov hľadanie vhodného miesta pre chýbajúce funkcie v rámci objektu a dvora knižnice – bývalej väznice. Vyzývavá téma s nepopierateľnou dávkou poetiky, navyše obohatená o možnosť intervencie v historickom prostredí, o možnosť vyjadrenia vzťahu prítomnosti k hodnotám minulosti. Bakoš o tejto problematike hovorí takto: „ …úcta k reliktom minulosti vyplýva z ľudskej prirodzenosti: ľudská schopnosť uvedomiť si seba samého generuje nielen pamäť, ale aj strach, a v dôsledku toho aj potrebu sebaidentifikácie s predkami.“ /1/ Tematika výstav, besied, seminárov a pod. prebiehajúcich v týchto priestoroch podobné úvahy podčiarkuje, a zároveň celú myšlienku posúva do ďalšej roviny: Revolučné, oslobodzujúce, zrovnoprávňujúce alebo zmierujúce tendencie sú od pretvorenia väznice na kultúrno-vzdelávacie centrum prítomné v každej z uskutočnených akcií – od štúrovskej generácie, cez Židovské kultúrne dedičstvo na Slovensku, po práve prebiehajúcu výstavu Rómov známych, aj neznámych, sú návštevníci neustále konfrontovaní s neslobodou a neprávosťou. Ako minulou, tak prítomnou. V oboch prípadoch prezentovanou nielen verbálnymi, ale aj zmyslovými prostriedkami, v architektúre. Zdá sa, že i hrdina Kafkovej Premeny by sa dočkal zadosťučinenia a našiel pochopenie v bezvýchodiskovej situácii práve tu.
Tam, kde rozpočet na projekt rozšírenia knižničných priestorov postupne uberal z množstva alternatív zastrešenia dvora, príp. v ňom uloženého celopreskleného levitujúceho viacpodlažného objektu, pridal na čistote a jednoduchosti konečného riešenia: odpoveďou na časť funkčných požiadaviek (či skôr obmedzení) bola prostá rekonštrukcia už existujúcich väzensko-knižničných priestorov, riešenie zvyšných otázok sa skondenzovalo v jedinej viacúčelovej sále vloženej do historického dvora, spolu s obslužnou galériou.
Bývalý väzenský dvor je vďaka skleneným vstupom vnímateľný už priamo z ulice, rovnako ako samotná sála, ktorá sa stala jeho súčasťou. Primárna myšlienka „zrkadlenia v čase“ (autori) chcela byť vyjadrená prostredníctvom objektu nadnášaného, resp. obtečeného vodou, no v realizácii sa pretavila iba do dnešnej zrkadliacej podlahy. Kompozičným ťažiskom sály je jednoramenné schodisko pod svetlíkom, vedúce na druhú úroveň. Sklená šachovnicová podlaha galérie ako aj sklené schodiskové stupne jednak umocňujú dojem z jednoliatosti kubického priestoru a následne do neho vkladaných komponentov, zároveň z funkčného hľadiska zlepšujú svetelné podmienky pomerne tmavého dvora knižnice. Jednoduché a elegantné drevené zábradlie schodiska je ukážkou dnes už vzácneho kvalitného remeselného spracovania. V ňom osadené stupnice a drobné osvetlenie interiéru tvoria jemnú kresbu, ktorá spolu s farebným mobiliárom oživuje a spríjemňuje atmosféru chladnej knižničnej „cely“. Vertikálne členenie fasády vedie pokojný dialóg s historickým objektom, škoda však vonkajšieho fasádneho povrchu, ktorý môže pôsobiť dojmom nedokončenosti a kaziť tak celkový dojem inak ucelene pôsobiaceho objektu.
Príbeh podobný hrdinovi Premeny sa pravdepodobne odohrával aj pri realizácii tohto projektu. No v konečnom dôsledku, aj to množstvo nepochopení, obmedzení a následných kompromisov vyformovalo koncept do dnešnej minimalistickej podoby – vznikla tak kvalitná architektúra s dobrou mierkou, čitateľným konceptom a špecifickou náladou.
Zuzana Senteliková (časopis ARCH)