Michal Burák: Kvalita prostredia a kvalita života spolu úzko súvisia
Do akej miery nás ovplyvňuje kvalita prostredia, v ktorom žijeme – a čo vlastne považujete za kvalitu prostredia?
Kvalita prostredia a kvalita života spolu úzko súvisia. Ak dlhodobo žijeme v neútulných, rozbitých priestoroch, určite máme v živote oveľa menej potešenia, ako keby sme bývali v príjemnom, harmonickom a rastlo vzniknutom prostredí. Prečo nás fascinujú, povedzme, talianske a španielske mestá a ich pokojný, lenivý život? V takýchto mestách s krásnymi priehľadmi a pohľadmi, kam sa len oko oprie, to láka aj nás spomaliť, sadnúť si niekam na kávičku a vychutnávať si nielen okolitú atmosféru, ale aj prítomnosť toho okamihu – a to už nehovoríme o architektonickej či urbanistickej kvalite mesta, ale o kvalite života.
V čom spočíva krása takýchto miest, ak sa na to pozrieme z hľadiska urbanizmu?
Mierka, vrstvenie znakov mnohých období, plynulý organický vývoj sídla…
Poďme na Slovensko – v našich mestách cítiť bezohľadné zásahy do organickej štruktúry nielen z éry spred roka 1989, ale aj zo súčasnosti – zbúrané celé časti, nárazovo zastavané monofunkčné územia a pod. Čo s tým môže architekt urbanista urobiť?
Radikálny prístup pri riešení týchto tiež radikálnych riešení asi nebude tým správnym liekom. Viacero malých, zlepšujúcich projektov, postupné dopĺňanie urbanistickej štruktúry, zaceľovanie týchto rán, skvalitňovanie architektúry – tu niekde vidím riešenie. Možno tomu napomôže aj hospodárska kríza, vďaka ktorej sa miesto sledovania kvantity začne klásť dôraz na kvalitu, ktorou skôr dokáže developer osloviť klienta. Dnes sa nehodí navrhnúť krivú ulicu, lebo je drahšia ako rovná. Nehodí sa navrhnúť ani úzku ulicu, lebo po nej neprejde požiarne auto. Urbanistické štruktúry, aké obdivujeme v historických mestách, dnes už vzniknúť nemôžu. Aj preto ich treba chrániť.
Avšak aj dnes vznikajú nové sídelné celky …
Sú zvyčajne charakteristické rozvoľnenou zástavbou, čo nie je typické pre mestskú štruktúru. Takto nevzniká ulica, námestie či blok, čo sú klasické mestské formy. Na našej práci nás najviac baví to, že môžeme svojou mierou prispieť k tomu, aby vzniklo v prostredí niečo dobré, aby sa niečo zlepšilo. Máme veľké šťastie, že máme také zákazky, ktoré to umožňujú, a že spolupracujeme s investormi, ktorí to chápu, majú vkus a dajú si poradiť a dôverujú profesii architekta. Sú však, žiaľ, aj takí, ktorí majú od začiatku svoju predstavu, od ktorej nemienia upustiť, a architekta potrebujú len na to, aby to „nakreslil“.
Sú teda aj zákazky, pri ktorých si poviete, že v nich nebudete pokračovať?
Stane sa. No najčastejšie volíme cestu postupného presviedčania a vysvetľovania, prečo by sa mal projekt uberať iným smerom, než bola pôvodná predstava investora. Najlepšie prípady sú tie, keď investor už od začiatku architektovi verí. Sami sme niekedy prekvapení, že na začiatku k nám príde investor s predstavou romanticky ladeného domu, a výsledok je často minimalistický, modernistický.
Keď sa po čase prídete pozrieť na dom, ktorý takto vznikal, nevzniká disharmónia medzi tým, ako vyzeral dom pri návrhu, a stavom počas reálneho užívania domu – nebadať znaky, že sa užívateľ nevie vtesnať do minimalisticky navrhnutých priestorov?
Nie, zatiaľ sa to nestalo. Myslím, že architektúra ovplyvňuje spôsob života človeka a naopak, architektúra by mala vznikať v symbióze s vyššími potrebami užívateľa.
Vaša tvorba má, podľa vašich slov, modernistický charakter a netajíte sa záľubou v minimalizme. Neukázali sa tieto tendencie ako slepá ulička?
Mal som na mysli skôr previazanie architektúry a okolia a kontakt interiéru a exteriéru. Baví nás hľadať spôsob, akým budova prerastie s krajinou, okolím, so stromami. Myslím, že dnes už ani tak nezáleží na kvalite samotného interiéru, ak nie je toto previazanie s okolím harmonické. Je dôležité, aby sa ľudia nestali v budovách väzňami a mali priestor vychutnávať si prostredie.
Naučili sme sa už na Slovensku žiť aj zvonka vstupného prahu svojho domu a užívať si verejné či poloverejné mestské priestory?
Myslím, že áno. Cítime to aj pri navrhovaní rodinných domov – investori chcú, aby sa pracovalo s výhľadmi, so správnou orientáciou domu voči okoliu, s danosťami prostredia, ktoré vnímajú ako pozitívnu súčasť bývania.
Na čom pracujete, čím tieto dni žije váš ateliér?
Práve finišujeme s prípravou vernisáže Mestských zásahov Košice 2011 a dokončovaním knihy rovnakého názvu, ktorá obsahuje predstavenie prihlásených projektov a ukazuje možnosti, ako by sa v Košiciach mohli zmeniť niektoré priestory k lepšiemu (rozhovor sa uskutočnil pred vernisážou a krstom publikácie, ktorá bola 22. 11. 2011 – pozn. red.). Okrem toho pracujeme na výstave East Side Architecture, ktorá predstaví tvorbu mladých architektov z východného Slovenska. Uskutoční sa v rámci mestských citylightov koncom decembra a pokračovať bude aj v januári, neskôr sa má výstava reinštalovať aj v Bratislave či iných mestách. Na výstave spolupracujeme s českým časopisom Architekt. Všetky diela fotil jeden fotograf, vďaka čomu sú diela predstavené v podobnej forme. K výstave má rovnako vzniknúť kniha.
Má symbióza tvorby architektúry a územného plánovania u vás vplyv na iný pohľad pri tvorbe? Návrh budovy možno chápete viac v širších súvislostiach a pri územnom plánovaní premýšľate aj nad mierkou samotných objektov?
Áno, silne cítime, že architektúra a urbanizmus musia byť prepojené, a vďaka tomu, že robíme obe oblasti, sa nám jednoduchšie uvažuje v oboch dimenziách. Aj keď sa v našom ateliéri zvyčajne každý viac orientuje na jednu či druhú oblasť, pri každom návrhu sa spolu veľa rozprávame a ovplyvňujeme sa. Navyše je veľmi oživujúce prejsť od návrhu územného plánu, povedzme, k dizajnovaniu drobnej architektúry či naopak.
Nedávno sa dokončil pamätník spisovateľovi B. M. Bjørnsonovi, ktorý je práve peknou ukážkou vnímavého prístupu architektúry k okoliu. Skúste nám priblížiť okolnosti vzniku projektu.
Najprv sme na ten projekt vyhrali súťaž, no nakoniec sme ho realizovali pre mesto Košice zadarmo, tak sa cítime čiastočne ako investor (smiech). Pamätník bol postavený k stému výročiu smrti spisovateľa Bjørnostjerne Martiniusa Bjørnsona, zároveň má projekt spojitosť s nerealizovaným projektom pamätníka tomuto spisovateľovi v Demänovskej doline, ktorý navrhol Dušan Jurkovič. Okrem tejto prvej etapy sa má pokračovať v druhej, nad vodnou nádržou Ružín by mala vzniknúť ešte lávka, konzola, jej budúcnosť je však otázka získania financií. Pred skalným masívom je umiestnená sklená tabuľa, ktorej nápis sa ako vrhnutý tieň pri západe slnka premieta na skalu. Napriek tomu, ako pokojne pamätník pôsobí, jeho realizácia bola pomerne hektická. Od podpisu zmluvy o projekte po otvorenie pamätníka bol len jeden mesiac, v noci pred otvorením len prišiel kamión so sklenou tabuľou, pri ktorej sme si neboli úplne istí, či pri osádzaní nepraskne… Našťastie, všetko dobre dopadlo, po čase nám to už ani nepripadá také stresujúce, skôr bolo vzrušujúce vidieť
tak skoro výsledok návrhu v realizácii.
Čo navrhujete teraz?
Robíme sériu rodinných domov v Košiciach, Kežmarku a okolí, navrhujeme autosalón, nedávno sme robili aj realizačný projekt dostavby základnej umeleckej školy v Smižanoch. Škola bola otvorená v roku 2004 a bola dimenzovaná pre približne 200 žiakov, dnes ich tam chodí už 1 000, a tak treba urobiť dostavbu. Je zaujímavé, že v obci s ani nie 9 000 obyvateľmi je taký obrovský záujem o umeleckú školu, chodia do nej deti zo širokého okolia. Veríme, že sme mohli aj našou architektúrou podporiť záujem detí o túto školu.
Okrem architektúry, územného plánovania a týchto aktivít sa angažujete pri budovaní portálu www. uzemneplany.sk. Čo vás k tomu motivuje a na čo portál slúži?
Tomuto projektu sa venujeme už viac rokov, na Slovensku chýbal portál o územnom plánovaní a urbanizme. Takisto chýbala platforma, kde by boli územné plány jednoducho dostupné v elektronickej podobe na jednom mieste, a vďaka ktorej by mohla byť verejnosť viac zainteresovaná do procesov územného rozhodovania. Verejnosť by mala mať možnosť jednoducho sa dozvedieť, kde sa obstaráva územnoplánovacia dokumentácia, kedy bude verejné prerokovávanie, či napríklad môcť nahliadnuť do schváleného územného plánu, aby si mohla zistiť, aké regulatívy platia na parcele, o ktorú sa zaujíma. Samozrejme, platná územnoplánovacia dokumentácia aj oznámenie o jej prerokovávaní bývajú zverejnené v zmysle zákona, no aj tak je pre verejnosť jednoduchšie ísť na jeden portál, kde nájdu všetko zverejnené na jednom mieste používateľsky jednoduchou formou, ako sa preklikávať rôzne navrhnutými zákutiami webových stránok jednotlivých samospráv. Počas pripomienkovania územnoplánovacej dokumentácie môže verejnosť posielať svoje pripomienky, ktoré automaticky získa obstarávateľ aj odborne spôsobilá osoba na obstarávanie.
Portál však používa aj odborná verejnosť.
Snažíme sa na ňom zverejňovať aj aktuálne informácie z oblasti územného plánovania a odborné články aj z iných médií (medzi nimi je aj Urbanita – pozn. red.). Pre ateliéry je zaujímavou možnosťou vytvoriť si na portáli svoj profil, zverejniť svoje projekty a pritiahnuť pozornosť potenciálnych zadávateľov projektov. Nielen architekti, ale aj obce a mestá sa môžu podeliť o územné plány, ktoré sa po pridaní na náš portál automaticky zverejnia aj na ich webových stránkach.
Spomínali ste, že sa pri návrhu architektonických projektov stalo, že ste sa pre diametrálne odlišný názor na riešenie rozhodli od projektu odstúpiť. Stalo sa vám to už aj pri územnom plánovaní?
Pri územnom plánovaní má každý subjekt úplne iné a často nezharmonizovateľné nároky na územie, čo je úplne prirodzené – a nájsť rozumný konsenzus prospievajúci tým najvzácnejším hodnotám a potenciálom územia je práve ten kumšt dobrého územného plánovača. No aj tak sa nám už stalo, že sme si pri jednej zákazke povedali, že to celé nestálo za to. Na začiatku sme ťahali jednu pílu spolu s obstarávateľom – mestom a odolávali sme spolu tlaku investora na jedno nezmyselné riešenie. Od istého momentu však bolo mesto „za“, a tak sme boli označení my za tých zlých. Ako môže mesto ako ten, kto má hájiť záujmy svojich obyvateľov, dať zrazu pokyn na riešenie, o ktorom samo vedelo, že je zlé? Vtedy odmietame prebrať zodpovednosť za takéto rozhodnutie. Nie je to až taká neštandardná situácia, stáva sa to, žiaľ, často. Ak v projekte cítime takýto nezdravý nátlak, vždy je lepšie z neho vycúvať kratšou cestou, ako absolvovať tortúru, ktorá nemusí viesť k dobrému výsledku. Navyše ak chceme brať ohľad aj na iné kritériá, ako je maximalizácia zisku, takýto investor, pravdepodobne, nebude stopercentne spokojný s našou prácou, a tak sa stáva, že nezaplatí, či dokonca hľadá ďalšie právne cesty, ako ateliéru ublížiť.
Určite sa paradoxných situácií v územnom plánovaní deje veľa …
Často sa viac-menej cez slzy smejeme aj na ďalších riešeniach, ktoré sa bežne v územnom plánovaní prezentujú. Delevoper tvrdí, že dnes už nikto nepotrebuje 12 metrov širokú komunikáciu, údajne stačí 6-metrová, ktorá je navyše z oboch strán až po jej hranicu oplotená. Vraj to tak chcú samotní budúci majitelia, aby sa nepredražila konečná cena nehnuteľnosti. Nekonečné vysvetľovanie, že sa pri prípadnom parkovaní stane z obojsmerky jednosmerka, že ak dieťa otvorí bránu, ocitne sa hneď v jazdnej dráhe idúceho auta, že bez chodníkov po okrajoch je ohrozený každý obyvateľ na ulici, o prístupnosti hasičským autom ani nehovoím… Pri projektoch, kde sa v marketingovej komunikácii skloňujú slovné spojenia ako kvalitné prostredie, vynikajúce dopravné napojenie, nadštandardná kvalita riešenia, rodinná atmosféra, sa šetrí doslova na každom centimetri štvorcovom, a to na úkor práve toľko vychvaľovanej kvality prostredia.
Urbanita 4/2011
Autor: Martina Jakušová