Vila s átriom

Suchodolinská ulica v Košiciach ústi do Čermeľského údolia, ktoré bolo od polovice 19. storočia obľúbeným miestom výstavby letných alebo záhradných domov. Vtedajší Košičania už aj v 19. storočí unikali, spolu s rodinami, sem do chladnejšej doliny s hustým lesným porastom hlavne pred letnými horúčavami. Po roku 1990 sa aj suchodolinské údolie stalo obľúbeným miestom viac-menej chaotickej
výstavby rodinných domov. Dom H na treťom pozemku
zo severnej strany od Vily Hranol je známy dom
od Davida Kopeckého a Jána Studeného. /1/ Tento dom sa
dokonca dostal do výberu knihy Slávne vily Slovenska /2/
na posledné miesto v rade publikovaných víl, začínajúcim
rímskou vilou v Bratislave-Dúbravke, pokračujúcim
renesančným sobášnym palácom Mateja Korvína v Bytči
a kaštieľom v Betlanovciach, akoby tak naznačoval možnosti
ďalšieho vývoja tejto formy architektúry.



Nemôžeme sa čudovať, že výrazná, logicky prísna funkčná
a formálna čistota Domu H, vyrastajúca z daností miesta,
a dôsledne dodržaná principiálna jednota jej architektúry
mohla inšpirovať aj architektov Vily Hranol. Na druhej
strane je však vila Hranol autonómna a vtipne reagujúca na prírodné danosti. Formálny jazyk ateliéru ÁTRIUM je jasne čitateľný.

Dispozícia Vily Hranol
jeobdĺžnikového pôdorysu na druhom podlaží a so spálňami a chodbou
na treťom podlaží, ktorej časť nad obývacou izbou vytvára
menšiu galériu, používanú ako pracovňu. Pôdorys Vily Hranol
je rozšírený o ďalší trakt, v prízemnej časti čiastočne
zapustený do priľahlého svahu, v ktorom sú garáž a sklady.
Na poschodí tvorí rozšírenie už len nočná časť so spálňou
rodičov. Na strechách pridaného západného traktu sú terasy,
ktoré vytvárajú príjemný prechod medzi domom a atraktívne
skultivovanou členitou záhradou, prístupnou priamo z obidvoch
úrovní obytných podlaží.

Väčšina priestorov Vily Hranol
jeoproti Domu H navrhnutá výrazne veľkorysejšie a aj celkové
hmotové pôsobenie tejto vily pôsobí monumentálnejšie.
V prípade časti obslužných priestorov – v kúpeľniach
a na chodbách – je rozšírenie príjemné a zrejmé. Časť
miestností by však pri terajšej forme využitia, napr. prízemné
časti vstupu alebo nočná časť pridaného traktu, nestratila
nič zo svojej úžitkovej hodnoty, aj keby bola výrazne menšia.

Kratšie steny prísneho hranolu Domu H
sú dôsledne strohé a uzavreté, v prípade Vily Hranol sú otvorené osvetleniu
a veľkým preskleným otvorom na južnej strane dokonca
výhľadu na mesto. Najvýraznejšia pridaná hodnota Vily Hranol
je priamy kontakt s rozsiahlou upravenou
záhradou, ktorá s pridaným traktom druhého podlažia vytvára
príjemne intímne „polovičné átrium“, z otvorených strán
vymedzené strmým svahom a lesným porastom.

Po formálnej stránke je hranolová forma vily upravená miernymi skoseniami vonkajších
hrán s dreveným obkladom, ktorý pôsobí prívetivo a manieristicky sa snaží zodpovedať
súčasným formálnym trendom. Z vily je na prvý pohľad viditeľný rukopis
projektantov Atria, čitateľný na väčšine ich stavieb.

Tento autentický svojský formálny jazyk bol asi najzaujímavejšie prezentovaný
aj na výstave, prehľade ich doterajšej tvorby, „20 + 1 rokov
architektúry ATRIUM“:http://www.atriumstudio.sk/…-atrium-20-1 vo Východoslovenskej galérii v Košiciach
v máji až júni tohto roku. „…(štúdio Atrium) ctí kontext
svojho regiónu a hybridizuje jeho motívy s aktuálnymi
architektonickými tendenciami európskej architektonickej
scény. …vzťahuje európske podnety na svoje prostredie, hľadá napríklad spojitosť medzi formálnymi výbojmi typu
zalamovania tvarov na spôsob japonského origami a tradične
šikmými plochami rustikálnej zástavby.

Spláca dlh nedávnej absencii luxusnej vilovej výstavby a je zrejmé, že dokáže
naplniť spoľahlivo to, čo sa sformovalo do akéhosi etalónu
kvalitného vilového objektu…,“ píše v katalógu výstavy
Matúš Dulla. /3/ Príznačná je aj publikovaná fotografia
z výstavy, na ktorej sú tváre architektov ukryté za výstavnými
panelmi /4/, akoby neboli podstatné ich osoby, ale výsledok
spoločnej tímovej tvorby. Atrium sa aj zriedkavo prezentuje
v osobnostiach jednotlivých architektov.

A práve schopnosť prijímať rôzne, niekedy prekvapivo odlišné
vonkajšie impulzy, ktoré potom pretransformujú
do jednoduchej, ale čitateľnej a konzistentnej formy vlastnej
architektúry, je pravdepodobne tajomstvom toho, že architektúra
Atria, snáď už nielen vo východoslovenskom kontexte,
nadobúda čitateľné podoby svojskej identity a mainstreamové
črty.

Autor: Ján Krcho
Vydané: Časopis ARCH – 7–8/2012