Na skok v ateliéri Atrium

S ing.arch.Dušanom Burákom, z ateliéru Atrium v Košiciach, hovoríme o Zlatej žile, bicyklovaní a o Základnej umeleckej škole v Smižanoch, za ktorú v minulom roku získal tento architektonický ateliér cenu Dušana Jurkoviča.

Ste jedným z vyhlasovateľov súťaže „Zlatá žila“. Kde a ako vznikol tento nápad?

Všetko to vzniklo presne tu, za týmto stolom. Kamarát Ján Leško urobil len tak z recesie sochu cyklistu. Rozmýšľali sme, kde by sa dala použiť. Mohla byť nejakým ocenením v súťaži na regionálnej, miestnej úrovni… A stačilo už len vymyslieť súťaž a názov. Padla taká „streštená úvaha“ že by to mohla byť „Zlatá žila“. Vyjadruje zložitosť a aj paradoxy súčasnosti a je otázkou, či ten, kto toto ocenenie dostane je potrestaný a či ocenený… Vyjadruje v podstate donkichotský boj o presadenie tohto druhu dopravy u nás. Myšlienka zaujala – ako akademikov na pôde košickej a žilinskej univerzity, tak aj v bratislavskej, a tiež oslovené mestá v ktorých je táto problematika aktuálna.

V súčasnosti sú už známe výsledky súťaže…

Áno. Nominované boli tri projekty – Pešia zóna v Liptovskom Mikuláši, Obnova centrálnej mestskej zóny Michalovce a Cyklistické trasy Prešov. Ocenenie získal posledne menovaný. Slávnostný akt udelenia Zlatej žily, ako aj odovzdanie diplomov nominovaným mestám a autorom sa uskutočnilo na pôde Žilinskej univerzity. Ocenený projekt priniesol spojenie rekreačných aktivít v blízkosti Torysy a vyššiu kvantitu. Konkurenčné mestá reprezentovali možno vyššiu kvalitu, čo sa týka zložitosti problematiky, ale porota, ktorá bola zostavená z odborníkov v oblasti dopravy, urbanistov a špecialistov v tejto oblasti rozhodla takto. Zlatá žila je však v správnych rukách !

Vy ste sa v súťaži ocitli s projektom pre Liptovský Mikuláš…

Toto by som vôbec nezvýrazňoval. My sme oslovili mestá a obce a v rámci toho procesu sa prihlásil aj Liptovský Mikuláš. Bola to len zhoda okolností.

Vy radi bicyklujete?

???…22.9. je európsky Deň bez áut. Úplne som zabudol, že mám aspoň povinnosť vytiahnuť bicykel a na ňom prísť do práce. Ale to isté aj kolega Ing. Karol Labaš ( predseda Cyklistickej únie v Košiciach a spoluautor Zlatej žily), ktorý jazdí na bicykli za každého počasia, práve vtedy prišiel autom.

Myslíte, že tento druh dopravy má u nás budúcnosť?

Naším snom je, aby to raz mohlo fungovať tak, ako napríklad v Holandsku, kde je bicykel súčasťou denného života väčšiny obyvateľov.

TU v Žiline už realizuje sprchy pre študentov, ktorí takto chodia do školy. V tomto smere je veľká laická angažovanosť, len chýba tomu istá systematičnosť

Liptovský Mikuláš urobil odvážny krok tým, že štvorprúdovú komunikáciu zmenil na dvojprúdovú a zostávajúce dva postranné prúdy venoval cyklistickej doprave. Toto dohodnúť s investorom, so správcom cesty, s mestom…bol husársky kúsok, ktorý si vyžaduje mimoriadne ocenenie.

Som presvedčený, že Slovensko sa uberá tou správnou cestou a raz budeme môcť prejsť bezpečne na bicykli od Uhu hoci až do Bratislavy, a tak vychutnať všetky jeho krásy.

Za projekt Základnej umeleckej školy v Smižanoch ste získali Cenu Dušana Jurkoviča v tomto roku. Čo to pre vás znamená?

Je to aj ocenenie istého osobného prechodu a prelomu tvorby nášho štúdia.

Na tomto projekte ste pracovali už s novým „omladeným“ architektonickým tímom. Ako sa v ňom cítite?

Tvorba nie je manželstvo. Je to vec, ktorá si hľadá svoj priestor, aby sa nejakým spôsobom vyjavila. Cítim že je čerstvý vietor v plachtách je silnejší, odvážnejší… A s mladými je zábava…

V opise oceneného projektu ste použili výrok „maximum za minimálne prostriedky“ čo si myslím, že nevystihuje len túto stavbu…

Keď je nadbytok, môže chýbať chuť popasovať sa s problémami. Keď je nedostatok, človek musí mobilizovať všetko, čo sa dá… Možno aj prehodnocovať tvorivé postupy, materiálovú bázu, konštrukčné systémy… Na mieste by však bola otázka, či sa týmto spôsobom môže posúvať architektúra dopredu? Ja si myslím, že dobrá architektúra sa dá uplatniť aj na škatuľke od zápaliek.

Samozrejme, sme nešťastní, keď dochádza k ignorácii projektovej dokumentácie na stavbe, keď sa dehonestuje úsilie architekta, keď sa presadzuje pocit jeho nepotrebnosti, ktorý je na Slovensku dosť znateľný. Kto potrebuje u nás dobrú architektúru? Myslím, že to je nadpráca našej brandže . A veľmi bolí, keď sa to nedarí presadiť. Aj táto škola mala veľmi tŕnisté obdobie. Asi je to celé ako v živote- aby sme sa vedeli tešiť, treba prežiť aj ťažšie obdobia…

Investorom bol americký Slovák. Ako ste sa skontaktovali?

Celé je to jeden zaujímavý príbeh, so silným etickým podtónom. Pán Dezider Eugen Slavoja narodil na Spiši a vo svojich 88 rokoch sa rozhodol na návšteve príbuzných v Smižanoch venovať čiastku pre účely výchovy mladých ľudí. V mladosti bol skaut . Padlo rozhodnutie, že by to malo byť nejaké centrum s aktivitami pre mladých. Po užšej súťaži, ktorú sme vyhrali sa z toho vyvŕbila ZUŠ. Tá sa dopracovala do dnešnej podoby.. a pri jeho 90-tinách bola škola ukončená a slávnostne odovzdaná obci. Téma tejto zákazky bola fascinujúca a investor nám poskytol absolútnu tvorivú slobodu.

Ďakujem za rozhovor.

Mira Kažimírová, Informácie Yudiny 3/2005