V porovnaní so slimákom alebo korytnačkou nie sme k svojim príbytkom fyzicky fixovaní, naopak, náš dom(ov) je neoddeliteľný od krajiny a miesta. Prečo sa napriek tomu vlastné domy stávajú pre mnohých ľudí bremenom?
Privilégium človeka samostatne sa rozhodnúť, nesie so sebou zodpovednosť za výber, pochopenie a rešpektovanie prostredia, do ktorého vstupuje.

Vilu A môžeme nájsť asi desať kilometrov severozápadne od centra Košíc, v obci Kostoľany nad Hornádom. Centrum, pozostávajúce z kostola, materskej školy a obecného úradu, kompenzuje okolitá príroda, súkromie a pokoj. Vila svojou formou a zvoleným materiálovým riešením možno pôsobí vo svojom okolí ako tichý revolucionár. V skutočnosti si komplikovanosť samotnej parcely prirodzene vynútila cielenú hru s formou a jej obsahom. Neveľká, do terénu šikmo zarezaná hmota s orientáciou východ – západ a racionálne vyriešenou dispozíciou je dôkazom, že ani obmedzený priestor nemusí byť zákonite obmedzujúci.

Dom(ov)

Bývanie… so slimákom či korytnačkou by sme v tejto oblasti
asi spoločnú reč nenašli. Ich bytovú otázku vyriešila príroda
sama, a ešte som nepočula, že by sa niekto z nich sťažoval.
Racionálne, ergonomické a zároveň estetické riešenie je
takmer nemožné spochybniť. Keby k tomu predsa len došlo,
opodstatnené námietky prirodzene vyrieši evolúcia. V prípade
príbytkov ľudských pomôže snáď len osvedčená revolúcia…
Kým sa slimák uspokojí s najnutnejším minimom – schránkou
rešpektujúcou fyziognómiu jeho tela –, pretrvávajúca
nespokojnosť je výlučne údelom (možno darom) človeka.
Rovnako, ako neustála snaha vlastniť, definovať, ovládať čo
najväčší priestor okolo seba.

V porovnaní so spomínanými živočíchmi nie sme k svojim
príbytkom fyzicky fixovaní, naopak, náš dom(ov) je
neoddeliteľný od krajiny a miesta. Prečo sa napriek tomu
vlastné domy stávajú pre mnohých ľudí bremenom?
Privilégium človeka samostatne sa rozhodnúť nesie so sebou
zodpovednosť za výber, pochopenie a rešpektovanie
prostredia, do ktorého vstupuje. Podstatné je, aby prvoradou
ambíciou v tomto procese nebolo vytvoriť „dom domov“, ale
dom, ktorý sa stane domovom.

„Domov je, podľa mňa, pre človeka miestom, kde je uložená najsúkromnejšia časť jeho osobnosti…
Môže teda vybudovať prísnu hranicu medzi svojím a "cudzím“ životným priestorom a dokonca sa aj brániť útokom votrelcov na svoje územie.
Niekedy je to len posteľ a nočný stolík…
Už toto minimum stačí človeku ako základ vnútornej istoty, jeho presvedčenia o tom, že má svoje miesto v tomto svete, a že mu nikto nesmie siahnuť na jeho vymedzené súkromné územie". /1/

Vilu A môžeme hľadať, s veľkou dávkou šťastia dokonca aj
nájsť, asi desať kilometrov severozápadne od centra Košíc,
v Kostoľanoch nad Hornádom (dúfam, že aktuálne naozaj nad
vodou…). Centrum, pozostávajúce z kostola, materskej školy
a obecného úradu, kompenzuje okolitá príroda, súkromie
a pokoj, občas prerušený hlásením obecného rozhlasu
o najnovších aktivitách miestneho dobrovoľného hasičského
zboru alebo výročnej schôdzi klubu dôchodcov.

Vila A zvoleným materiálovým riešením a predovšetkým
formou možno pôsobí vo svojom okolí ako tichý revolucionár.
V skutočnosti si komplikovanosť samotnej parcely prirodzene vynútila cielenú hru s hmotou a jej obsahom; aplikácia dnes
populárneho princípu CTRL+C a CTRL+V by tu určite nepadla
na úrodnú pôdu. Svah orientovaný smerom na sever a z južnej
strany holá fasáda susedného objektu viedla autorov
k riešeniu, v ktorom každé „prečo?“ nachádza svoje „preto“…

Neveľká, do terénu šikmo zarezaná hmota s orientáciou
východ – západ a racionálne vyriešenou dispozíciou je
dôkazom, že ani obmedzený priestor nemusí byť zákonite
obmedzujúci. Stupňovitá obytná plocha, reflektujúca prirodzený sklon svahu, síce nezaraďuje objekt do kategórie
bezbariérových, ale prioritným sa stal bezprostredný kontakt
s okolím prostredníctvom priamych výbehov na terén zo
všetkých miestností. Z môjho pohľadu, interakcia medzi
interiérom a exteriérom, prírodou a človekom = podstata
(nielen tohto) rodinného domu.

Snahou asi každého architekta je dotiahnuť stavbu od A po Z;
od prvotnej myšlienky až po realizáciu posledného detailu
v interiéri – absurdná predstava v spoločnosti, kde väčšina
predčasne padne v boji o základný koncept.
V prípade Vily A mali autori na jazyku jasný názor. Napriek
tomu, že im sem-tam skočili do reči, zopár písmen z vety
povypadávalo, ostala ich reč zrozumiteľná…

Poznámka:
1 Alijevová, Dilbar: Virtualizácia každodennosti. In: Siete – kyberkultúra – kyberpriestor. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Z globálnej dediny do globálnej siete, Bratislava
1. – 2. 10. 2001. Bratislava, Slovenská technická univerzita 2001. ISBN 80–227–1635–9. s. 121.

Časopis ARCH – 7,8/2010 – Andrea Bočková